Japonské značky áut: spoznajte mužov, ktorí neúnavne nasledovali sen zrýchliť Japonsko (1. časť)

Japonsko je známe modernými technológiami a víziami budúcnosti, pri ktorých neveriacky krútime hlavou od úžasu. Mnohí poznáme značky ako Toyota, Nissan či Honda, ale kto boli muži, ktorí stáli pri zrode áut, s ktorými sa stretávame na cestách každý deň?

Japonský automobilový priemysel má jedinečnú históriu s mnohými značkami zdieľajúcimi podobné cesty k úspechu. Zvyčajne vychádzajúci z veľkých priemyselných korporácií v prvej polovici 20. storočia uspokojil požiadavky domáceho trhu s malými úžitkovými a osobnými vozidlami. Až v 60. rokoch mal japonský automobilový priemysel obrovský medzinárodný úspech a dostal sa do tých najväčších krajín sveta. Globálna ropná kríza v roku 1973 bola dramatickým impulzom pre japonský automobilový priemysel, keď milióny ľudí v Severnej Amerike vymenili svoje výkonné autá náročné na palivo za úsporné štvorvalcové vozidlá z Krajiny vychádzajúceho slnka. A ukázali sa ako mimoriadne spoľahlivé v porovnaní s americkými vozidlami. Od tej doby sa japonské autá spájajú s cenovou dostupnosťou, nízkymi prevádzkovými nákladmi a spoľahlivosťou.

Zakladateľom značky Toyota je obchodník Kiichiro Toyoda (1894 – 1952), syn významného vynálezcu Sakichiho Toyodu, ktorý po vynáleze automatického tkáčskeho stavu založil spoločnosť Toyoda Loom Works. Keď Kiichiro v roku 1921 navštívil po prvýkrát USA, bol očarený množstvom áut na cestách a chcel svet áut preniesť do Japonska. V roku 1929 navštívil Detroit a Európu a tamojšie automobilové fabriky. Ich proces výroby áut ho inšpiroval, aby vytvoril japonské osobné auto. O štyri roky neskôr presvedčil partiu ľudí, aby vyrábali autá v rámci divízie spoločnosti jeho otca. Začiatky spočívali v rozobraní amerického auta, aby tím porozumel každému komponentu. Proces bol náročný, keďže automobilový priemysel bol v tom čase v Japonsku v plienkach a technológia na výrobu auta prakticky neexistovala. To Kiichira a jeho tím neodradilo, aby nasledoval svoj sen. V roku 1936 po množstve pokusov tím vytvoril osobné auto Toyota AA. O rok neskôr divízia v otcovej firme získala názov Toyota Motor Corporation a v roku 1941 sa Kiichiro stal prezidentom spoločnosti.

Prečo Toyota a nie Toyoda? Pri napísaní mena Toyoda treba desať ťahov, kým Toyota potrebuje osem. Osmička symbolizuje v japonskej kultúre šťastné číslo. Zo začiatku mali autá poruchy, ktoré Kiichiro osobne opravoval a analyzoval, vďaka čomu autá zlepšoval. Držal sa filozofie, že potreby zákazníka a kvalita sú na prvom mieste a pracoval víziou JIT (Just In Time). Ide o dodávku materiálu k pracoviskám len v požadovanom množstve, kvalite a čase. Tzv. Toyota Production System je snaha efektívne vyrábať len to, čo je požadované zákazníkom. Kiichiro zomrel v dôsledku chronického ochorenia v roku 1952 vo veku 57 rokov. Tri roky po jeho smrti sa začala prvá masová výroba áut Toyota do celého sveta. Dnes sa vyrába v 27 krajinách a predáva v niekoľkých desiatkach miliónov do viac ako 170 krajín. Toyote patrí luxusná značka Lexus a malé terénne vozidlá Daihatsu. Toyota ostala v rodinných rukách, vedie ju Kiichirov vnuk Akio Toyoda.

Na Toyotu nadväzuje Nissan. Jej zakladateľom je Yoshisuke Aikawa (1880 – 1967), ktorý sa narodil do vplyvnej aristokratickej rodiny. Mohol sa venovať čomukoľvek, no počas postgraduálneho štúdia sa rozhodol pracovať ako mechanik v Shibaura Seisakusho (dnešná Toshiba) za nízku mzdu. Neodhalil tu svoju identitu a akademické pozadie. Dôvod? Takmer ochorel na smrteľnú chorobu, preto sa zapájal do výroby, pretože mal pocit, že žije. Aikawa odišiel do USA, kde sa rok živil ako mechanik. Tu sa prvýkrát zoznámil s automobilovým priemyslom, z ktorého cítil neobmedzený potenciál. Rozhodol sa vrátiť do Japonska, kde sa stal jedným z najväčších podnikateľov. Aikawa veril budúcim možnostiam áut a automobilového priemyslu. Tvrdil, že Japonsko potrebuje vyrábať špičkové autá. V 30. rokoch založil spoločnosť Nihon Sangyo (v preklade „japonský priemysel“) skúpením rôznych spoločností, ktorej meno skrátil na Nissan Motors Corporation (Aikawa okrem Nissanu vytvoril populárnu japonskú značku osobných a nákladných áut Isuzu). Vďaka bohatstvu sa mu rýchlo podarilo skonštruovať vlastné osobné autá. V roku 1937 sa Nissan stal najväčším producentom áut v Ázii. Aikawa využíval reklamu: jeho autami jazdili japonskí herci, sponzoroval rôzne podujatia a na divadelných doskách sa objavovalo auto Nissan. Aikawa použil aj technológiu farebného obrazu, ktorú si požičal z Hollywoodu a v roku 1937 natočil farebnú reklamu.

Keďže Aikawa bol vplyvným mužom, po kapitulácii Japonska v roku 1945 bol zatknutý americkými okupačnými úradmi a uväznený vo väznici Sugamo dvadsať mesiacov ako podozrivý z vojnových zločinov. Bol prepustený skôr, ako sa jeho prípad dostal pred súd. Jeho spoločnosť bola rozpustená a Aikawa musel začať od nuly. Po prepustení zohral kľúčovú úlohu v povojnovej hospodárskej obnove Japonska, keď kúpil komerčnú banku na organizovanie pôžičiek pre malé spoločnosti a bol prezidentom niekoľkých spoločností v oblasti priemyslu. Stal sa politicky aktívnym. Keďže v Japonsku chýbala ropa a elektriny bolo nadostač, Aikawa prišiel v roku 1947 s dvojmiestnym elektrickým autom. Veľkú skúšku Aikawa prežíval v roku 1958, keď sa Nissan dostal na preteky okolo Austrálie. Dlhú 16-tisíc kilometrovú trať dokázal vyhrať. Jeho bohatý obchodnícky, politický a inovatívny život sa zavŕšil v roku 1967. V tom istom roku zamestnal prvú ženu konštruktérku v Japonsku Kyoko Shimada. Súčasným riaditeľom Nissanu je Makoto Uchida, ktorý do Nissanu prišiel ako zamestnanec v roku 2003.

Ďalšou značkou je Honda. Jej zakladateľom je Soichiro Honda (1906 – 1991), ktorý bol priemyselníkom a inžinierom. Pochádzal z chudobných pomerov: mama bola tkáčka a otec opravoval bicykle. Keď mal Soichiro 8 rokov, zbadal na ceste prechádzať auto značky Ford. Uchvátil ho zvuk, ktorý auto vydávalo. Svet motorov a inžinierstva ho totálne pohltil. Až tak, že v učení sa v škole nevidel zmysel a zhoršili sa mu známky. Keď škola posielala upomienky, Soichiro odtlačkom rodinného znaku na gumu falšoval podpis. Jedného dňa mu na to otec prišiel a za trest musel kľačať v izbe bez obeda celý deň. Ako 15-ročný odišiel do Tokia, kde sa chcel zamestnať v opravovni ako mechanik. Po krátkej chvíli, keď pôsobil ako opatrovateľ pre dieťa zamestnávateľa, sa svojej túžby dočkal. Keď získal skúsenosti, o šesť rokov neskôr si založil vlastnú opravovňu. Fascinovali ho pretekárske autá. Krátko pred druhou svetovou vojnou zdokonalil technológiu výroby piestnych krúžkov, čo bol jeden z jeho viac ako sto patentov. Počas druhej svetovej vojny jeho spoločnosť Tokai Seiki vyrábala motory pre lietadlá a námorníctvo. Soichiro nebojoval, bol farboslepý. Po tom, čo jeho spoločnosť odkúpila Toyota Motor Corporation, Soichiro v roku 1945 založil Technický výskumný inštitút Honda, ktorý v roku 1948 zaregistroval ako Honda Motor Company.

Nová spoločnosť prosperovala výrobou motocyklov, ktoré boli poháňané malými motormi. Soichiro bol priekopníkom nových návrhov motorov a komponentov, zatiaľ čo jeho obchodný partner Fujisawa Takeo dohliadal na financie a marketingové operácie. V roku 1959 sa Honda stala popredným výrobcom motocyklov na svete. Soichiro sa zbavoval konvenčných japonských manažérskych tradícií, keď spoliehal na osobnú iniciatívu úzkeho vzťahu medzi pracovníkmi a manažmentom. Zamestnanci ho prezývali „pán Búrka“ pre citové výbuchy. Ignoroval pokus japonskej vlády obmedziť národný automobilový priemysel na niekoľko dominantných firiem, keďže na trhu už bola Toyota a Nissan a vláda bola presvedčená, že viac značiek áut už v Japonsku nie je potreba. Výroba aut v Honde začala v roku 1963 a začiatkom 80. rokov sa stala treťou najväčšou japonskou automobilkou. Posadnutosť pre detail ho prinútila osobne testovať nové modely áut a motocyklov až do odchodu do dôchodku v roku 1973. Ani vtedy neoddychoval. So svojou manželkou Sachi si urobil licenciu na pilota súkromného lietadla. Vo veku 77 rokov rád lyžoval, hral golf, jazdil na pretekárskych autách, skákal z lietadla a letel v balóne. Bol aj uznávaným umelcom. S obchodným partnerom uzavrel dohodu, v ktorej sa obaja zaviazali, že nikdy neprinútia svojich synov pokračovať vo vedení spoločnosti a dohodu neporušili. Dnes spoločnosť vedie Toshihiro Mibe, ktorý do spoločnosti prišiel ako zamestnanec v roku 1987.

V našom zozname nesmie chýbať Mazda. Jej zakladateľom sa stal Jujiro Matsuda (1875 – 1952), ktorý pochádzal z chudobných pomerov. Bol najmladším z dvanástich detí rybára. Keď mal tri roky, jeho otec zomrel. Rodina si nemohla dovoliť jeho vzdelanie, preto sa vo veku 13 rokov zamestnal v Osake ako kováč. Tu si zamiloval technológie. Zamestnal sa v lodeniciach či v zbrojniciach. Počas prestávok chodil do fabrík a absorboval postupy technológií výroby a produkcie. Keď mal 31 rokov, prenajal si malý kravín a založil vlastnú spoločnosť. Matsuda čoskoro pocítil sklamanie, keď zistil, že všetky vynálezy, ktoré zo spoločnosti vyšli, sa už dávno používali. Túžil po inováciách, kvalite produktov a spokojnosti pre zákazníka. Vo svojom podnikaní sa zameral na import a export prvotriednych priemyselných tovarov zo zahraničia, čo mu prinášalo značné zisky, napríklad dovážal delostrelecké poistky ruskému cárovi. Čoskoro zo spoločnosti na žiadosť spoluvlastníkov musel odísť po tom, čo chcel rozšíriť sféru ich biznisu. Matsuda, čerstvý štyridsiatnik, začínal odznova. Svet inovácií nechcel opustiť. Predal jednu zo svojich spoločností na produkciu kovu známym oceliarňam, čo mu prinieslo bohatstvo.

V roku 1921 sa dostal do spoločnosti Toyo Cork Kogyo v Hirošime ako úspešný podnikateľ. Skúsil si inú pracovnú pozíciu v manažmente, kde sa zaoberal korkovými tepelnými izolátormi. Matsuda musel čoskoro čeliť nielen úpadku záujmu o korkové tepelné izolátory, ale spoločnosť v roku 1925 zachvátil požiar, v ktorom zahynulo množstvo zamestnancov. Rozhodol sa začať odznova. Vzdal sa produkcie korku a začal pracovať s kovom, keďže v 20. rokoch minulého storočia vzrástol záujem o autá. Matsuda prišiel s nápadom trojkolesového auta, ktoré sa zdalo byť pre ľudí dostupnejšie ako štvorkolesové autá. Meno Matsuda Go, ktoré dostalo po Matsudovi, domáci vyslovovali ako Mazda Go. Tak vzniklo meno pre značku, ktorá sa inak odvoláva na Ahura Mazdu, perzského boha harmónie, inteligencie a múdrosti. Prišiel rok 1945 a Hirošimu zasiahla atómová bomba. Matsuda vtedy nebol v meste. Napriek tomu, že spoločnosť bola zničená, budovy na produkciu mali jemné poškodenie. Matsuda sa nevzdával a začal opäť odznova. V dôsledku bombového útoku bolo zabitých a zranených 80-tisíc jeho zamestnancov, preto sa Matsuda rozhodol pomôcť hľadať pozostalých a preživších. Štyri mesiace po útoku Matsuda obnovil produkciu trojkolesových áut. V roku 1950 sa rozhodol pre výrobu štvorkolesových áut. Matsuda zomrel v roku 1952 a jeho adoptívny zať (Matsuda mal dcéru, ktorej manžel si vzal jej priezvisko) Tsuneji Matsuda prevzal vedenie spoločnosti. Mazde hrozilo vymiznutie, keď v 70. rokoch patrila k najmenej predávaným japonským automobilkám. Záchranu našla v predaných akciách spoločnosti Ford Motor Company, ktorá v tom čase získala 25 % podiel. Svoje terajšie meno má Mazda oficiálne od roku 1984, keď sa spoločnosť premenovala z Toyo Kogyo na Mazda Motor Corporation. Dodnes majú obe spoločnosti zdravé obchodné vzťahy. Ford dnes v spoločnosti vlastní už len 3 %. Mazdu dnes vedie Akira Marumuto, ktorý do spoločnosti prišiel v roku 1980, ihneď po ukončení vysokej školy.

Takmer sto rokov sa dožil zakladateľ ďalšej japonskej značky Suzuki Michio Suzuki (1887 – 1982), ktorý bol obchodníkom a vynálezcom. Narodil sa do rodiny farmárov a tkáčov bavlny a bol pomenovaný po bohovi učenia zo šintoizmu Sugawarovi no Michizane. Suzuki pracoval na poli od siedmich rokov. Od života chcel viac a ako 14-ročný nastúpil na sedemročné učňovské štúdium pod prísnym okom tesára Kotaro Imamuru. Keď sa v roku 1904 začala rusko-japonská vojna, dopyt po kvalifikovaných remeselníkoch klesol a Imamura bol nútený spolu s učňom prevziať prácu na údržbe krosien v továrni. Suzuki získaval inšpiráciu pre neskoršie inovácie. Keď štúdium skončil, získal kontrolu nad farmou priadky morušovej, ktorú premenil na dielňu na výrobu tkáčskych stavov, ktorú pomenoval v roku 1909 Suzuki Loom Manufacturing Company. Pre svoj nízky vzhľad bol v armáde v zálohe, takže sa mohol sústrediť na výrobu tkáčskych stavov. Jeho prvým vynálezom bol pedálový tkáčsky stav, ktorý venoval mame. Povesť o vynáleze sa rozšírila a Michiovi sa darilo. Možno by ostal obchodníkom v tkáčskom priemysle, keby v roku 1933 Japonsko nevystúpilo zo Spoločnosti národov a export sa výrazne zmenšil.

Michio sa obzeral po ďalších možnostiach a v polovici 30. rokov začal experimentovať s automobilovou technológiou: v roku 1936 prišiel s návrhom prototypu auta, ktoré vychádzalo z britského vzoru. Prácu na produkcii auta prerušila druhá svetová vojna, keď bolo jeho vybavenie násilne prerobené na účely výroby munície. Po vojne sa Michio k experimentom s vlastným autom vrátil. Svoju spoločnosť premenoval na Suzuki Motor Corporation. V roku 1951 si všimol, ako jeho syn sedí na bicykli a úporne sa snaží šliapať do kopca. Michio prišiel na nápad vložiť do bicykla malý motor, a tak o rok neskôr vyšiel na trh motorizovaný bicykel, motocykel. S predajom sa mu nedarilo, pretože v tom čase už na trhu bol niekto iný, kto predával motocykle: Soichiro Honda. Prvé auto Suzuki vytvoril v roku 1957. V tom istom roku odišiel Michio do dôchodku a Suzuki prebral jeho adoptívny zať Osamu Suzuki. Počas pôsobenia v spoločnosti bol známy ako diktátor, ktorý šetril: vyhodil nepotrebné časti áut, prepustil prebytočných zamestnancov, nariadil vyčistiť prostredie v okolí fabriky od lámp, čím ušetril 40-tisíc dolárov, a prepustil z ústredia skupinku zamestnankýň, ktoré sprevádzali návštevníkov do správnych kancelárií. Namiesto nich namontoval úspornejšie šípky a šetril farbou, nie na autá, ale na steny. Do konca storočia sa Suzuki predávalo do 190 krajín sveta v desiatkach miliónov. V roku 2019 spoločnosť založila vlastné múzeum. Spoločnosť Suzuki ostala v rodinných rukách, vedie ju Michiov vnuk Toshihiro Suzuki.

Toto je prvá časť nášho článku. O zakladateľoch ďalších značiek sa dozviete v ďalšom článku.

Zdroj: toyota.com, nissan.com, honda.com, mazda.com, globalsuzuki.com