Japonsko je plné roztomilých zvieratiek, ale drobné veveričky sú na vrchole zoznamu. Poletuška malá a poletuška slovanská sú známe veľkými očami, malým vzrastom a rozkošným vzhľadom. V Japonsku sú tak populárne, že sa používajú ako dizajn na karte metra Sapporo.
Keď sa pozriete na japonské lietajúce veveričky, možno si pomyslíte, že vyskočili z anime. Poletuška malá na našej planéte žije 18 až 20 miliónov rokov. Je to jeden z najstarších cicavcov z druhu hlodavcov na Zemi. Dĺžka jej tela je približne rovnaká ako dĺžka jej chvosta. To jej pomáha udržiavať rovnováhu, keď celú noc lozí zo stromu na strom, aby našla potravu. Celkovo má poletuška dĺžku 14 až 20 centimetrov, výšku 6,5 až 11 centimetrov a váži 150 až 220 gramov.
Prebýva iba na japonských ostrovoch Honšu a Kjúšu. Ide o stromové zvieratká, ktoré sú aktívne počas noci. Vtedy sa vydávajú na lov. Na rozdiel od iných lietajúcich veveričiek, poletuška malá je bylinožravec. Jej potravou sú rôzne druhy semienok, orechy, kôra, ovocie či kvety. Veľmi príležitostne sa živí drobným hmyzom, aby mala proteíny. Cez deň odpočíva v dierach v korunách stromov alebo vo svojom hniezde. Jej malému telíčku najlepšie vyhovuje mierne podnebie, preto žije vo vždyzelených a subalpínskych lesoch. Život prežije na strome: tu je, spí, hrá sa s inými poletuškami, chráni sa pred predátormi alebo sa pári. Jej prirodzenými predátormi sú sova, divoká mačka či lasica. Počas zimy nehibernuje, aj keď je pravda, že jej aktivita je nižšia a poletuška dokáže prespať viac dní naraz.
Jej populácia je v Japonsku veľmi bohatá. Presný počet lietajúcich veveričiek v Japonsku nie je známy. Hniezda si často umiestňuje na boroviciach či smrekoch, čím má bližšie k potrave, k semienkam šišiek. Samička môže mladé priviesť na svet dvakrát do roka, gravidná je štyri týždne. Počas jedného vrhu dokáže mať 2 až 3 mláďatá, ktoré sa rodia bez srsti, úplne závislé od matky, ktorá ich šesť týždňov kojí. V prvých týždňoch jej so starostlivosťou pomáha samec. Vo voľnej prírode sa poletuška malá dožíva 4 až 5 rokov, v zajatí pri primeranej starostlivosti môže žiť dlhšie. Jej životnosť sa odhaduje na 10 až 15 rokov. V zozname zvierat so stupňom ohrozenosti sú poletušky zvieratká, ktorým najmenej hrozí vyhynutie. Poletuška paradoxne nelieta, len kĺže zo stromu na strom pomocou membrány nazývanej patagium, ktorú má na oboch stranách tela. Presná rýchlosť preletu zo stromu na strom nie je známa, ale rozpažene dokáže preletieť na vzdialenosť 100 metrov. Poletuška malá je zamieňaná s poletuškou bielolícou, ktorá je asi trikrát dlhšia, a s poletuškou slovanskou, ktorá je sivá. Poletuška malá je hnedá, aby sa medzi korunami stromov dokázala chrániť pred predátormi.
Na druhej strane krajiny žije poletuška slovanská. Tento druh lietajúcej veveričky sa objavuje v rámci Japonska na najsevernejšom ostrove Hokkaido. Nájsť ju môžete mimo Japonska naprieč euroázijským svetadielom, od krajín ako Estónsko, Lotyšsko, Fínsko až po Rusko. Do Japonska sa poletuška slovanská dostala pred miliónmi rokov, keď japonská pevnina bola ešte súčasťou Sibíri. Japonci dali poletuške názov Ezo momonga. Je približne rovnakej veľkosti ako poletuška malá a ako bolo spomenuté, jej srsť je zafarbená dosiva. Aj tieto veveričky sú nočné tvory a živia sa tým istým, čím poletuška malá: orieškami, bobuľami, semienkami a šiškami. Podobne ako veveričky u nás, aj poletuška slovanská si zvykne robiť zásoby orieškov na zimu do zeme alebo do starých ďatľových dier. Spozorovať ju je náročné. Na jej prítomnosť možno prísť tým, ako sa pri strome nachádza trus, ktorý pripomína oranžovo-žlté zrnká ryže. Aj tieto zvieratká musia čeliť predátorom, akými sú divoká mačka, sova či kuna. Ani táto poletuška nie je na zozname zvierat, ktorým hrozí vyhynutie. Dorastá do dĺžky 13 až 20 centimetrov a váži asi 150 gramov. Samce sú v priemere o niečo menšie. Samička môže priviesť na svet mláďatá dvakrát do roka, tehotná je päť týždňov. Jej dve až tri mláďatá majú 5 gramov. Je taká malá a roztomilá, že sa v Japonsku stala mimoriadne obľúbenou.
K poletuške slovanskej sa viaže legenda domorodého obyvateľstva Ainuov, ktorého je v Japonsku veľmi máličko. V roku 2008 v Japonsku žilo len 100. Ainuovia volali poletušku At kamui či „božský plodný“. Verili, že dokáže priviesť tridsať mláďat v jednom vrhu a bola považovaná za vtáka, ktorý dokáže lietať. Legenda rozpráva o mužovi a žene, ktorí nemohli mať deti. Muž, bez vedomia ženy, požiadal bohyňu ohňa o pomoc. Tá mu poradila, aby išiel do lesa a ulovil poletušku, tepelne ju upravil a nakrájal na malé kúsky. Pomocou rituálnej palice inau, ktorú Ainuovia používali k modleniu sa k duchovnému svetu, mal žene ponúknuť mäso z obetovanej poletušky bez toho, aby vedela, z čoho mäso pochádza. Ak ani po zjedení mäsa žena nedokázala otehotnieť, bohyňa ohňa mužovi poradila, aby sa uchýlil k prijatiu druhej až tretej ženy.
Turistické organizácie v Japonsku ponúkajú možnosť vidieť poletušku bielolícu, ktorá je trikrát väčšia ako trpasličie veveričky alebo iné druhy väčších poletušiek, v spoločnosti sprievodcu. Domáci poletušku bielolícu volajú musasabi. Pravdepodobnosť, že ju návštevníci uvidia, je veľmi vysoká. Táto poletuška, ktorá okrem Japonska žije aj v Číne, meria 50 cm a vďaka blanám dokáže doletieť do vzdialenosti 150 m. Sprievodca zvykne opísať jej prostredie a spôsob života. Keďže poletušky sú nočné tvory, skupinky so sprievodcom čakajú do súmraku. Hniezda poletušiek sú monitorované kamerami, z toho dôvodu je možné vidieť poletušku, ako potichu vychádza z hniezda a vydáva sa na nočné dobrodružstvá. Sprievodcovia sú členmi organizácií na ochranu divokej prírody v Japonsku. Pracujú najmä na ochrane ázijského medveďa čierneho.
Zdroj: animalia.bio, wildlife-picchio.com, cooljapan-video.com, boredpanda.com
