Zoznámte sa s lahodnými tradičnými japonskými sladkosťami: wagashi

Simona Šramová
Gastronomie
Foto: tokyocheapo.com

Wagashi je označenie skupiny populárnych tradičných japonských sladkostí, ktorých receptúra sa dedí po stáročia. V článku si predstavíme niekoľko sladkostí, medzi ktoré patrí pre priaznivcov anime určite známe mochi, dango, ale aj iné. Pripravte si chuťové poháriky, ide sa na to!

Wagashi sú tradičné japonské sladkosti, ktoré sa tešia obľube do dnešných dní. Ich pôvod môže siahať do obdobia spred dvetisíc rokov. Sladkosti sa väčšinou podávajú so šálkou zeleného čaju. Existujú v rôznych tvaroch a konzistenciách, pripravené z rôznych ingrediencií s odlišnými technikami. Každá japonská sladkosť je unikátna. Niektoré sladkosti sú známe po celej krajine, niektoré sú špecifikom určitého regiónu alebo obdobia. Sladkosti sa dostali do popredia na konci 19. storočia. Na začiatku éry Meiji (od roku 1869) začalo Japonsko obchodovať so zvyškom sveta. Do Japonska sa tak dostala rúra. Táto inovácia spôsobila, že do veľkej rodiny wagashi pribudli nové sladkosti. Pečené jedlá sa stali veľmi populárne a prispeli k dnešnej rôznorodosti sladkostí.

Neexistuje definícia, ktorá určuje, čo je wagashi. Sladkosti sa delia do skupín na základe ingrediencií alebo ich prípravy: mochimono (pripravované z ryžového mochi), mushimono (pripravované na pare), yakimono (pečené), nagashimono (pripravované z formy), nerimono (vytvorené z tvarovateľného fazuľového cesta), okamono (vytvorené z kombinácie unikátnych ingrediencií) alebo uchimono (vytvorené z formy a utľapkané). Tak ako neexistuje presná definícia, neexistujú ani presne stanovené ingrediencie. Čo majú sladkosti spoločné, že sa pri ich tvorbe používa zelenina a ovocie. Okrem slepačích vajec sa iné živočíšne produkty nepridávajú. Časté je používanie strukovín, či už ide o obyčajnú fazuľu, sladkú červenú fazuľu alebo hrášok. Netreba zabudnúť na rôzne druhy ryže a cukru. Pridáva sa aj jedlý gaštan, hľuza, kaki, japonská marhuľa či sezam. Poďme si predstaviť sladkosti od tých najpopulárnejších až po menej známe.

Mochi

Mochi je najpopulárnejšou a najstaršou sladkosťou z rodiny wagashi. Mochi sa pripravuje z lepkavej, sladkej ryže, keď sa miesi veľkou drevenou pálkou, až kým sa z ryže nestane modelovateľné cesto. Existuje niekoľko druhov mochi. Keďže je jemné a má gumenú textúru, hrozí, že môže zabehnúť, preto sa musí jesť opatrne. Je nutné ho žuť a nie prehltnúť celé, ako sa to stáva ľuďom, ktorí mochi jedia prvýkrát. A ktoré sú najznámejšie druhy mochi?

Sakura mochi je vymodelované do guľky z ružovo zafarbenej ryže, naplnené plnkou zo sladkej červenej fazule a zabalené v liste sakury, ktorý sa tiež konzumuje. Mochi má hrudkovitejšiu textúru, pretože obsahuje celé ryžové zrná. Warabi mochi nie je pripravované z ryže, ale zo škrobu paprade warabiko. Jeho konzistencia pripomína priesvitnú žuvačku. Najčastejšie ho môžete nájsť v západnom Japonsku. Obaľuje sa v kinako, sladkej pečenej sójovej múčke. Hanabira mochi je zavedené stáročiami cisárskou rodinou, podávané na začiatku roka na jedlej paličke. Toto mochi má prísne predpísaný spôsob prípravy a jeho ingrediencie. Vrstva mochi musí mať svetloružovú farbu, plnka nesmie presiahnuť okraje a musí byť zo sladkej červenej fazule alebo fazule mung. Tvarom musí pripomínať rybu ayu, ktorá pláva len vo vodách východnej Ázie. Pokrm symbolizuje bohatstvo, čistotu, vytrvalosť a jeho tvar dlhovekosť.

Hishi mochi sa viaže k 3. marcu, keď sa v Japonsku oslavuje sviatok Hinamatsuri, Deň dievčat. Mochi sa formuje do tvaru kocky alebo kosoštvorca a obsahuje tri farby: ružovú, bielu a zelenú. Vrstvy farby symbolizujú ochranu pred diablom (ružová), dlhovekosť (biela) a odvrátenie nešťastia (zelená). Kiri mochi/Maru mochi je suché biele mochi, ktoré sa modeluje do tvaru obdĺžnika. Nie je sladké. Pred konzumáciou je nutné ohriať si ho v mikrovlnke, uvariť alebo ugrilovať. Po uvarení má jemné zloženie, ktoré má tendenciu sa naťahovať. Môže sa podávať samotné, ale aj ako príloha do polievok. Obyčajne sa je počas osláv príchodu nového roku. Bota mochi/Ohagi sa formuje zo sladkej a klasickej ryže. Pred prípravou sa ryža necháva hodinu močiť. V tomto prípade je ryža obalená v plnke zo sladkej červenej fazule, sezamových semiačok alebo sladkej sójovej múčky. A prečo dva názvy? Súvislosť treba hľadať v budhistických sviatkoch. Rovnodennosť má v budhizme veľmi špeciálne miesto, keďže symbolizuje rovnováhu medzi ročnými obdobiami. V Japonsku existujú sedemdňové sviatky zahŕňajúce Haru no Higan na jar a Aki no Higan na jeseň. Počas tohto obdobia sa rodiny schádzajú a pripravujú Bota mochi alebo Ohagi mochi. Mochi dostalo mená podľa kvetov, ktoré kvitnú na jar: pivónia (botan) a na jeseň: lespedéza (hagi).

Kusa mochi – tento pokrm sa pripravuje z lepkavej ryže a listov rastliny yomogi. Jeho farba je z toho dôvodu zelená s náplňou zo sladkej červenej fazule a formovaný je do tvaru guľky alebo kvetu. Toto mochi pomáha aj medicínsky. Palina, z ktorej je mochi vytvárané, je v Japonsku známa po tisícročia. V japonských starovekých kronikách sa píše, ako pomáha zastaviť krvácanie, hnačky či pomáha ochrániť pred potratmi. Jej praktické využitie nachádzajú Japonci dodnes, keďže obsahuje vlákninu, vitamín B1 a B2, má antioxidačné účinky a zabraňuje zápche. Vedci v Hokkaido zistili, že rastlina napomáha k zlepšeniu krvného obehu. Kuzu mochi – pochúťka je obľúbená v Japonsku najmä v lete. Je to nadýchaný dezert zložený z ryže, škrobu z rastliny kudzu, cukru a vody. Podáva sa chladené s pečenou sladkou sójovou múčkou a kuromitsu, druhom japonského sladkého sirupu. Kashiwa mochi – mochi bielej farby sa napĺňa plnkou zo sladkej červenej fazule a vkladá do listu dubu kashiwa. Na rozdiel od sakura mochi, kde sa list sakury je, tu dubový list plní len okrasnú funkciu. Mochi sa podáva ako symbol prosperity potomkov. Mochi Ice Cream – toto veľmi populárne mochi pochádza z USA vďaka japonsko-americkej podnikateľke a oblastnej aktivistke Frances Hashimoto. Jeho začiatky sa datujú do roku 1981 spoločnosťou Lotte, ale najväčší boom zažíva od roku 2021 prostredníctvom trendov na TikToku. Ide o mochi, ktorého náplňou je zmrzlina rôznych príchutí, najčastejšie je to vanilka, čokoláda, jahody či zelený čaj. Proti spečeniu pri jeho príprave sa posypáva zemiakovou múčkou alebo kukuričným škrobom.

Dango

Druhou najznámejšou a najstaršou pochúťkou je dango, malé lepkavé knedličky z miesenej sladkej ryže alebo lepkovej ryžovej múčky zvanej mochiko. Podáva sa na paličke po tri až päť knedličiek v troch kusoch a v rôznych farbách. Najznámejšie je hanami dango. Hanami je udalosť pozorovania kvitnutia kvetov, konkrétne čerešne pílkatej, sakury. Knedličky sú známe v troch farbách: ružovej, bielej a zelenej. Dango zo začiatku jedla šľachta, prvýkrát sa sladkosť objavila v roku 1598 na veľkom bankete Daigo no Hanami vďaka vojvodcovi Toyotomi Hideyoshimu. K polovici éry Edo sa pochúťka rozniesla aj medzi bežný ľud, keďže rástla popularita sledovania kvitnutia sakúr. Pôvod farieb sa líši. Niektorí tvrdia, že reprezentujú rozkvitnuté kvety sakury, sake a palinu. Iní farby interpretujú ako symboly jari: ružová patrí sakure, biela padajúcemu snehu a zelená klíčiacej tráve. Hanami dango sa líši v závislosti od regiónov. V Kyoto sa pridáva štvrtá guľka hnedej farby. Vo Fukushime nenájdete paličku. V Akite sa zas dango pritláča. Mimoriadne obľúbené je mitarashi dango, ktoré je obalené v sladkej sójovej omáčke. Dôležitosť našlo počas Aoi Matsuri v Kyoto, jednej z troch každoročných historických mestských osláv. Hovorí sa, že okrúhle guľky zobrazujú ľudskú hlavu a končatiny, ktoré sa zjedli po namáčaní v sójovej omáčke. V ére Taisho bol pridaný hnedý cukor, neskôr mirin, druh sladkého japonského ryžového vína a kudzu, čo sladkosti so zmesou soli dodáva charakteristickú chuť a mazľavú textúru.  

Tsukumi dango sa viaže k Sviatku stredu jesene, ktorý pripadá na 15. deň ôsmeho mesiaca čínskeho lunárneho kalendára. V našom kalendári hovoríme o začiatku septembra alebo októbra. Tsukumi sa dá preložiť ako sledovanie mesiaca a toto dango sa je pri tejto príležitosti. Pôvod festivalu sa odhaduje v Číne, odkiaľ do Japonska poputoval v ére Heian. Išlo o niečo, čo sa týkalo len šľachty, v ére Edo sa pozorovanie mesiaca prenieslo aj na bežný ľud. Japonci sa pri tvorbe tsukumi dango inšpirovali čínskymi festivalovými koláčikmi. Okrúhly tvar pripomína jesenný mesiac v splne. Obyčajne sa podávalo so zeleninovými plodmi jesene, a to boli zemiaky, edamame (prípravok z nezrelých sójových bôbov v tobolke) a gaštanom jedlým. Hovorilo sa, že mesiac svieti najjasnejšie pätnástu noc lunárneho kalendára, z toho dôvodu sa podávalo pätnásť kusov dango. Dango má v priemere 10 cm. Niektoré regióny farbia najvyššie dango na žlto-oranžovo či dokreslia zajačie obrysy. Kibi dango sa na pohľad zdá jednoduché. Pochádza zo svätyne Kibitsu z regiónu Okoyama. Jeho zloženie sa skladá z cukru a pšeničnej múky. Toto dango sa dostalo do japonského folklóru a viaže sa k populárnemu príbehu pre deti o Momotarovi, chlapcovi z marhule, ktorý porazil démonov s pomocou svojich zvieracích kamarátov. Momotaro a jeho kamaráti získavali silu z magického kibi dango, ktoré pripravovala Momotarova adoptívna mama. Chuť kibi danga pochválil aj cisár v roku 1892. Zaujímavosťou je sasa dango. Svoje meno dostalo od toho, ako je zabalené v liste stromu sasa, príbuznému bambusu. Na západe sladkosť nie je známa, ale je špecifikom regiónu Niigata. Pôvod nie je známy, viažu sa k nemu len miestne povedačky, ako napríklad, že išlo o pokrm roľníkov, ktorí listy sasa miešali s nevýraznou ryžou. Iní rozprávajú príbeh o samurajoch, ktorí jedli sasa dango spoločne so svojimi koňmi, ktorí sa zvykli pásť na listoch sasy. Listy tohto stromu majú mnoho liečivých účinkov. Moderné štúdie hovoria o schopnosti listov vstrebať možné vzniky nádorov prsníkov. Toto dango sa je na oslavách Dňa detí Kodomo no hi, ktoré prebiehajú 5. mája.

Daifuku

Vyzerá ako mochi, ale nie je to úplne mochi. Sladkosť z varenej ryže je perfektne vyformovaná do tvaru gule, sfarbenej do rôznych farieb, najčastejšie sú to svetloružová alebo svetlozelená. Každé daifuku je naplnené sladučkým krémom, najpopulárnejší je krém zo sladkej červenej fazule, ale môžete nájsť varianty s plnkou z gaštana jedlého, marhule, matcha, yuzu či z karamelu. Občas nájdete aj daifuku so zmrzlinou. Slávu nadobudlo v ére Edo, keď ho v roku 1771 pripravila vdova Otayo a to sa neskôr rozšírilo po celej krajine. Existuje množstvo druhov: mame daifuku (ryžový koláčik naplnený sladkou červenou fazuľou alebo celými bielymi sójovými bôbmi, ktorý sa odporúča zjesť v deň, keď sa pripravil), shio daifuku (plnka zo sladkej červenej fazule je jemne osolená a pridávajú sa celé kusy čiernej fazule), pudding daifuku, coffee daifuku či ume daifuku (plnka sa vytvára z ume, japonského ovocia nazývaného slivkou, ale má bližšie k marhuli, keď sa ešte pridáva sladká červená fazuľa) či yomogi daifuku. Najznámejšou verziou daifuku je ichigo daifuku. Kým ostatné druhy daifuku sú plnené krémovou plnkou, toto v sebe obsahuje celú jahodu, ktorá je obalená v kréme zo sladkej červenej fazule.

Manju & Taiyaki & Monaka

Manju je jednou z obľúbených dobrôt wagashi. Sladkosť je naplnená plnkou zo sladkej červenej fazule. Čím sa však líši od mochi? Tým, že je pripravovaná zo pšenice alebo iného druhu obilniny a má podobu pečeného koláča. Červená fazuľa však nie je to jediné, čím sa koláčik plní. Príchuť môže byť vanilková, čokoládová, jahodová, mangová, z citrusu yuzu, čučoriedková a iná. Niektorí do koláča pridávajú plnku z gaštana jedlého, čaju matcha alebo bielej fazule. Na Havaji je možné nájsť Okinawan manju. Jeho plnka sa skladá z masla, mlieka, sladkých zemiakov, cukru a soli. Manju pochádza z Číny, do Japonska sa preniesol v 14. storočí japonským vyslancom.

Tai je populárna ryba v Japonsku, ktorá má prinášať šťastie a prosperitu, yaki znamená grilovať alebo smažiť. Už toto napovedá, že sladkosť je formovaná do tvaru ryby, ktorá kedysi bola tak drahá, že si ju mohla kúpiť len vyššia vrstva obyvateľstva. Taiyaki je konzistenciou podobná vafliam a je veľmi ľahko dostupná ako pouličné jedlo. Čím je plnená? Plnkou zo sladkej červenej fazule, ale existujú aj verzie s plnkou z čokolády, syra, sladkého zemiaku a dokonca sa vnútri môže nachádzať párok. Dodnes sa špekuluje o pôvode taiyaki. Mnohí si myslia, že pochádza z Tokia a má niečo spoločné s druhom palacinky imagawayaki, ktorá bola populárna v ére Meiji na konci 19. storočia. Sladkosť je zapísaná vo svetovej Guinnessovej knihe rekordov, keď v roku 1975 na jej motívy vyšla detská pieseň. Je to najpredávanejšia detská pieseň na svete. Predalo sa jej viac ako 4,5 milióna kópií. Menšími verziami sladkosti sú kingyoyaki, ktoré v preklade znamenajú upečené zlaté rybky, a predávajú sa vo vrecúškach po päť, desať a viac kusov. Pochúťka taiyaki je známa a populárna aj v Južnej Kórei ako bungeo-ppang, ktorú Japonci do krajiny priniesli v období kolonizácie. Ku konzumácii taiyaki sa viaže zaujímavosť. To, ako začnete jesť koláčik, napovedá o vašej osobnosti. Zjete hlavu ako prvú? Ste optimista, ale trošku agresívni. Začínate chvostom? Znamená to, že ste romantickí, ale trochu naivní. Koláčik odhryznete od stredu? Ste zrejme energickí, atletickí a priateľskí. Ďalšou sladkosťou je monaka, ktorá sa vytvára z tenkého oplátkového cesta z ryže. Cesto je chrumkavé, suché, bez chuti, v rôznych tvaroch, ako je obdĺžnik, kruh, ale aj sakura či chryzantéma a v rôznych farbách, či už v bielej, alebo zlatistej. Plnené je sladkou červenou fazuľou, ale aj šľahačkou, krémovým syrom, sezamom či krémom z gaštana jedlého. Sladkosť sa vytvára od roku 1972. Na trh ju predstavila cukrárska spoločnosť Morinaga. Monaku sa odporúča jesť v okamihu, keď bola vytvorená, keďže vzduchom stráca na chrumkavosti.

Kasutera & Yokan

Kasutera alebo Castella je sladkosť, ktorá do Japonska prišla z Európy, z Portugalska ešte v 16. storočí, keď portugalskí moreplavci zakotvili lode v Nagasaki. Prístav ako jediný slúžil pre zahraničný dovoz. Portugalci so sebou priniesli zbrane, tabak alebo tekvice. Medzi import patril aj koláčik kasutera. Stal sa populárnym medzi námorníkmi pre svoju trvanlivosť, keďže sa na mori zdržiavali niekoľko mesiacov. Aj keď časom Japonci ingrediencie prispôsobili domácim podmienkam, ostáva, že je to koláč z piškótového cesta, skladajúci sa z múky, vajíčok a cukru. Japonci tam pridávajú aj pomrvený zelený čaj, hnedý cukor alebo med. Populárnou verziou je Siberia Kasutera, ktorá je naplnená s yokan (sladkou fazuľovou želatínou). Obľubu zaznamenal koláč vďaka anime The Wind Rises z roku 2013.

Veľmi populárnou cukrovinkou je yokan. Ide o sladkú červenú fazuľu, do ktorej sa primieša želatínový prášok agar. Zmes sa vyleje do obdĺžnikových foriem a nechá sa stuhnúť. Podľa prípravy sa rozlišuje niekoľko druhov: neri yokan (používa sa väčšie množstvo želatínového prášku agar a menej vody), mizu yokan (používa sa väčšie množstvo vody, menej želatínového prášku, predáva sa v lete, ale zároveň je pochúťkou počas osláv príchodu nového roku) a mushi yokan (na stuhnutie sa používa taktiež múka alebo prášok kudzu, v minulosti bol menej drahý ako neri yokan, a tak bol medzi ľuďmi viac populárny). Vo všeobecnosti, ak Japonci hovoria o yokan, majú na mysli predovšetkým neri yokan, ktorý je v krajine najviac rozšírený. Keď sa yokan píše v japončine, používa sa pri tom znak pre ovcu. Korene má totiž v Číne, kde sa yokan používal na označenie polievky z ovčieho mäsa. Keď polievka stuhla, ostala z nej želatína podobná yokanu. Táto polievka sa do Japonska dostala niekedy medzi 12. a 16. storočím mníchom z Číny. Keďže mnísi nemali povolené jesť mäso, vznikol vegetariánsky druh zo sladkej červenej fazule. Spočiatku tak yokan jedli len mnísi, až časom sa pokrm rozšíril medzi širokú verejnosť. Dnešní Japonci radi obľubujú imo yokan, populárny suvenír z Tokia. Ide o yokan vytvorený zo sladkého zemiaku. Keďže v minulosti bol neri yokan drahý, do cukru sa pridával parený sladký zemiak. Yokan sa formoval do kocky. Obľúbený je yokan, do ktorého sú pridané okrem sladkej červenej fazule aj celé plody gaštana jedlého alebo aj slaný yokan, keď sa do zmesi červenej fazule pridáva soľ. Experimentovanie s yokanom neprestáva a Japonci skúšajú aj nové príchute, a tak nájdete yokan s príchuťou jahôd, sliviek či tekvice. Yokan je známy svojou dlhou trvanlivosťou a kalóriami. Ak je zabalený, pri izbovej teplote dokáže vydržať viac ako rok. Niektoré japonské školy a domácnosti preto pripravujú yokan ako jedlo do nečakaných núdzových situácií.

Dorayaki & Mitsumame & Zenzai

Poznáte Doraemon? Je to mačka z populárnej mangy a anime, ktorá milovala sladkosť: dorayaki. Je to žemľa z palacinkového cesta, naplnená plnkou z červenej fazule, ktorá sa príjemne dokáže roztrieť po celom vnútri sladkosti. Môže mať priemer aj 30 cm. Okrem sladkej červenej fazule sa používa aj vaječný krém, šľahačka či zelený čaj. Pôvodcami sú portugalskí námorníci, ktorí do Japonska priniesli kasuteru. Z nej sa vytvorila dorayaki. Dora znamená gong, ktorý určuje sladkosti tvar a je to pravdepodobne pôvod názvu. Legenda hovorí, že prvé dorayaki vznikli vďaka samurajovi menom Benkei, ktorý si zabudol svoj gong pri odchode z domu farmára, v ktorom sa skrýval. Farmár gong našiel a využil na prípravu palaciniek. Dorayaki je populárnou sladkosťou v Japonsku. V niektorých častiach krajiny však môže mať iný názov. Trebárs v regiónoch Nara, Osaka či Kyoto koláč poznajú pod menom mikasa.  

Mitsumame je sladkosť vytvorená zo sladkej červenej fazule, kociek agar a bielej priesvitnej želatíny vytvorenej z červených morských rias, ktorá sa za varu zmieša s vodou či džúsom, ako je napríklad jablkový džús, aby keď stuhla, vytvorila náznak chuti. Je to populárna sladkosť, ktorá má pôvod v ére Edo, keď vznikla ako pochúťka pre deti. Podáva sa v miske. Ako príchute slúžia mitsu či kinako. Mitsumame môže tvoriť mochi, jedlé gaštany, zmrzlina, hrášok či rôzne druhy ovocia, ako sú napríklad jahody, pomaranče, kiwi, hrozno, čerešne, ananás či mango. Sladkosť je vyhľadávanou pochúťkou najmä počas leta, keďže má osviežujúci charakter. Je sa vidličkou alebo lyžičkou. Ale čo v zime? V zime Japonci na zohriatie vyhľadávajú horúcu polievku zo sladkej červenej fazule s mochi alebo shiratama dango. Polievka sa volá zenzai alebo oshiruko. Ak v polievke ostávajú kúsky červenej fazule a voda, ide o zenzai. Ak sa v polievke fazuľa nenachádza, ide o oshiruko. Ak sa v miske nenachádza polievka, ale len uvarená červená fazuľa s mochi, vtedy je to kintoki a využíva sa tradične ako top k ľadovej zmrzline. Pôvod zenzai je v Izumo, centre šintoizmu. Tu sa nachádza najstaršia svätyňa v Japonsku. Desiaty mesiac v čínskom lunárnom kalendári (v novembri a decembri) sa oslavuje Kamiarisai mesiac bohov. Hovorí sa, že sa vtedy bohovia (kami) schádzajú v Izumo na pláži a týždeň diskutujú o budúcnosti nasledujúceho roku. Kvôli tomu, že všetci bohovia sú na pláži, pre bežných Japoncov je to mesiac bez bohov: Kannazuki. Kým sú bohovia v Izumo, ľudia z celého Japonska navštevujú mesto. A práve z týchto osláv vzišla polievka zenzai. Kým návštevníci čakali na bohov, až sa vrátia do svätyne, čakanie si krátili teplou miskou zenzai. Táto tradícia trvá dodnes. Jedlo bolo pôvodne známe pod menom jinzai mochi, čo znamená mochi bohov. Avšak s prízvukom regiónu Izumo to znelo, ako keby to bolo zunzai mochi. Keď návštevníci prišli na miesto, zdalo sa im, že počujú zenzai. A tak sa zrodilo meno pre lahodné jedlo.

Nerikiri

Počuli ste o omotenashi (japonskej pohostinnosti)? Nerikiri sa podáva počas čajových ceremónií, keďže slúžia ako kontrast s tmavým čajom, ale je sa aj mimo nich počas celého roku. Krém z osladenej bielej fazule a lepkavej ryžovej múky používaný pre produkciu sladkosti je zahustený džemom alebo múkou a modelovaný so starostlivosťou do rôznofarebných tvarov, ktoré majú znamenitú chuť. Najčastejšie ide o kvety slivky, sakury a hortenzie, ktoré sú medzi cukrármi veľmi obľúbené.  Kvety nie sú jediným vzorom, sladkosti sa vytvárajú v tvare zvierat či iných scenérií. Tradícia sa dá datovať do éry Edo. V tom období bol cukor váženou surovinou, ktorej cena na moment padla. Preto sa cukrári začali predháňať v tvorbe najkrajších a najlepších sladkostí. Nerikiri sú typom japonských sladkostí, ktoré sa klasifikujú ako namagashi. Nerikiri sú namagashi, ktoré obsahujú veľa vody (viac ako 30 %). Sú považované za jeden z najluxusnejších levelov cukrárskeho umenia. Nerikiri sa najčastejšie delia podľa ročného obdobia. Napríklad pre horúce leto sú príznačné nerikiri vo farbách modrej a bielej, ktoré pripomínajú morské vlny, na jar je to ružová farba ako kvety sakury. V tomto období sa tvorí najviac nerikiri v tvare kvetov. Na jeseň cukrári vytvárajú nerikiri v jesenných žiarivých farbách, ako napríklad listy stromov. Základom zimného obdobia je biela. Používajú sa motívy Vianoc alebo Nového roku. Zriedkavým kvetom, ktorý kvitne počas zimy, je Kantsubaki. Nerikiri patria k najfarebnejším sladkostiam, ktoré v japonských cukrárňach nájdete.

Svet wagashi je fascinujúci a nádherný. Keď budete v Japonsku, doprajte si mnoho kulinárskych zážitkov a určite k nim pridajte lahodné japonské sladkosti. Chcela by som na záver odporučiť japonskú drámu Cursed In Love z roku 2020, ktorá sa odohráva v prostredí tradičného cukrárenského obchodu. Dráma sa nevyznačuje len pútavým dejom, ktorý sleduje kriminálnu zápletku a zaľúbenú dvojicu, ale vysvetľuje často pozadie sladkostí wagashi.

Zdroj: matcha-jp.com, livejapan.com, zenjpop.jp, tasteatlas.com, japan-guide.com, arigatojapan.co.jp, kyotojournal.org, webstaurantstore.com

Diskuze
Pokud chcete přispět do diskuze, musíte se přihlásit.
  1. Eva Lenská

    Sakryš, to jsem neměla vidět! Myslím, že vyrazím do Japonska a tam se tím pořádně nacpu a všechno to ochutnám. Už od pohledu to vypadá božsky. Nevím, co bych si dala dřív. Znám jen mochi a Kasuteru.

  2. Peetey

    Tie nerikiri vyzeraju fakt uzasne. Ja som zatial ochutnal len mochi, dango a taiyaki. V Singapure som dokonca jedol mix taiyaki a mochi - teda taiyaki z cesta, ktore vzhladom aj chutou pripominalo mochi a vo vnutri bola sladka anko plnka. A este v Cine cinsku (original?) verziu manju - aspon myslim, ze to bolo to, pretoze to bolo cca 13 rokov dozadu a vobec sme sa nerozumeli (ziadna anglictina, ja som vedel po cinsky akurat Ni hao a Xie xie) a vybral som si to len ukazanim spoza pultu (ale pokial si pamatam, plnka bola svetlohneda a sladka).