Recenzia: Sachiiro no One Room približuje zaujímavý príbeh týraného a šikanovaného dievčaťa a jej stalkera, ktorý ju unesie

Simona Šramová  | 288 zhlédnutí
Film / TV
Foto: twitter.com/cloverblossoms_

Poďme si predstaviť japonskú drámu Sachiiro no One Room, o ktorej by sme mohli povedať, že je kontroverzná a psychologická. Rozpráva príbeh o dievčati a chlapcovi, ktorých spája krutá minulosť, osud, osamelosť a túžba po šťastí.

Najprv si povedzme, o čom dráma Sachiiro no One Room je. Mohla by som začať “kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno dievča“, ale život 14-ročného dievčaťa, ktorého meno nepoznáme, má od rozprávky ďaleko. Jej detstvo a neskôr puberta sa nesie v znamení domáceho násilia zo strany matky, keď sa otec len nezaujato prizerá, šikanovania v škole dvomi dievčatami a obťažovania perverzným mladším učiteľom. Dievča to už nedokáže zniesť a nachádza jediné riešenie  – chce spáchať samovraždu. Keď sa rozhodne utopiť, zachytí ju niečia ruka. Netuší, že po celý čas ju pozoroval osamelý chalan, tiež bez mena, s chirurgickou maskou na tvári. A keď hovorím “pozoroval“, myslím tým, že celá stena v jeho byte je polepená jej fotkami. Aby jej zachránil život, povie jej, že ju ľúbi a vezme si ju za ženu. Pre dievča je to šok – do jej života vstúpil prvý človek, ktorý jej povedal, že ju má rád. Netuší, že počula klamstvo. Dievča začne chlapca volať Onii-san (prekl. brat). Napriek tomu, že chlapec jej pravé meno pozná, požiada ho, aby jej dal nové meno. Onii-san ju pomenuje Sachi. V kanji je to znak, ktorý znamená “šťastie”. Toto meno jej dá s vierou, že raz naozaj šťastie v budúcnosti nájde. Sachi s ním dobrovoľne žije v jednej izbe, v ktorej si obaja vytvoria ilúziu šťastia. Sľúbia si, že spolu utečú a ak ich chytí polícia, obaja si radšej vezmú život. Pre spoločnosť je Onii-san únosca, pre Sachi však zdroj šťastia, ktorý jej prináša bezpečie, ktoré predtým nepoznala. Polícia vyhlási pátranie. Matka v televízii plače, spolužiačky o Sachi hovoria ako o kamarátke a svojou nechutnosťou prispeje aj učiteľ. Príbeh zvláštnej lásky Onii-sana a Sachi môže začať.

Dráma bola natočená podľa rovnomennej mangy autorky Hakuri, ktorá mangu začala písať v roku 2017. V hlavných úlohách sa predstavili Anna Yamada (Sachi) a Uesugi Shuhei (Onii-san). Záverečnou piesňou sa stala skladba Neiro kapely FLOW. V klipe účinkuje aj Anna Yamada. Dráma sa vysielala od júla do septembra 2018. Má 10 častí, každá trvá do 25 minút. Keďže sa manga stále píše, produkcia úzko spolupracovala s Hakuri, ktorá vymyslela alternatívny koniec. Dejová línia sa tak jemne odkláňala od predlohy.  Dráma sa dotýka citlivej a kontroverznej témy. Autorke vyčítajú, že sa inšpirovala skutočným príbehom uneseného dievčaťa. V marci 2016 uniesli dievča z Asaky do Tokia a Hakuri začala písať príbeh len v septembri toho istého roku. Taktiež jej vyčítajú, že romantizuje únoscov a psychicky chorých ľudí a spája 14-ročné dievča s dospelým, 26-ročným mužom. V skutočnom živote mala Anna 17 rokov, Uesugi bol rovnako starý ako Onii-san. Niektorí tvrdia, že Onii-san je pedofil. Hakuri vytvorila mangu, ktorá je unikátna a vďaka dráme aj veľmi diskutovaná a obľúbená. Mangu si prečítalo viac ako sto miliónov čitateľov. Počas vysielania nad ňou ustavične visel otáznik a hrozilo, že bude z vysielania stiahnutá úplne. Najkritickejšie to bolo v polovici odvysielaných častí, keď stanica ABC dostávala mnoho podnetov od nespokojných divákov. Už pred premiérou ju zrušili v regióne Kento a svojho konca sa dočkala len v určitých regiónoch Japonska. 

Keď začnete pozerať drámu, napadá vás, že chalan je psychopat a začnete Sachi ľutovať, že od despotickej matky prešla k prenasledovateľovi, alebo máte pocit, že dievča trpí Štokholmským syndrómom (vzbudenie citu rukojemníka ku svojmu únoscovi). Onii-san nie je únosca, je Sachin stalker – sám to o sebe hovorí a tak sa aj Sachi na úplnom začiatku predstavil. Neubližuje jej. Ak sa jej náhodou dotkne, tak s jej vedomím a jemne. Veľmi dobre si uvedomuje, že Sachi potrebuje slobodu. Stále viac vníma, že Sachi je on sám. Obaja sa boja života, smrti a lásky. Časti v sebe nesú obrovský konflikt, z ktorého môžete byť maximálne zmätení. Niekedy sa pristihnete pri tom, ako si hovoríte: „To nemôžete myslieť vážne?!” Je normálne mať pri tejto dráme zmiešané pocity, keď neviete, čo si máte myslieť, alebo vnímate, že je vám ťažko. Jedno počas sledovania jednotlivých častí viete isto – stalking je vážna diagnóza. Snažila som sa preto vnoriť do autorkinho myslenia: Chcela len vnútiť Onii-sanovi do mysle, že je stalker a pritom je to bežný chalan, ktorý je len osamelý a život mu doprial nájsť dievča, ktoré žije podobný život ako on? Prikláňam sa k možnosti, že ho zaujali modriny, samotársky život a silený úsmev na tvári. Inak mi totiž znie hlas v hlave, ktorý hovorí: „Toto nie je správne.” Dráma naozaj tancovala na tenkom ľade. Bez toho, aby ste si to uvedomili, sa vám dráma dostávala pod kožu a premýšľali ste o nej. Postavy vás nenechajú chladnými a prichytíte sa pri tom, že pri nich cítite reálne pocity sympatie alebo obrovského odporu. Pri scénach s Juki Tozukom, predstaviteľom učiteľa, mi bolo až na vracanie.

Dráma je psychologická. Nerozumiem, kto túto drámu zaradil do kategórie romantická. S romantikou táto dráma nemá až na malilililinké okamihy nič spoločné. Zámerne humorné alebo presladené dialógy rozhodne nečakajte. Uprostred drámy ide o veľmi hĺbavé, vážne a dlhé monológy. Jednotlivými časťami sa nesie len jemná inštrumentálna – väčšinou sláčiková alebo klavírna –  hudba. Bolo zaujímavé sledovať komplikovaný vzťah Onii-sana a Sachi, ako sa v nich bil konflikt reality s ilúziou či ako Onii-san spoznal Sachi. Z dvojice je oveľa komplikovanejšou postavou Onii-san, aj keď Sachi je tiež zaujímavou postavou, ktorá občas pôsobila jemne ako psycho. Mám pocit, že ani jedna postava v dráme nie je psychicky v poriadku. Časti sú spleťou súčasného deja s minulým, keď sa postavy vracajú k životu predtým, ako sa začali spolu rozprávať – najmä v prvej polovici drámy. Ako dej postupuje, časti sú stále tmavšie – prispieva k tomu kamera a exteriér. Určite sťaženejšie podmienky na zobrazenie Onii-sana mal Shuhei Uesugi, ktorý musel hrať predovšetkým telom, očami a hlasom. Práve oči a hlas z neho robili muža, ktorého sa Sachi ani diváci neboja. Záver bol nečakaný. VEĽMI nečakaný. Možno má na tom podiel mienka verejnosti, ktorá chcela, aby dráma čo najskôr skončila. Po závere drámy ostala akási prázdnota v srdci, keď sa zamyslíte nad tým, čo ste to doteraz pozerali, prečo ste to pozerali a napadne vás, že diváci sú rôzni a môžu to pochopiť všelijako. Hakuri bola z oboch hercov nadšená. Vyjadrila sa, že vyzerajú ako živá podoba jej predstáv. Shuhei Uesugi chcel stvárniť svoju úlohu tak dôverne, že strávil šesť hodín farbením svojich vlasov. Tento edit sa mi veľmi páči, ak ste zvedaví na zaujímavý útržok z prvej a druhej časti, môžete si ho teraz pozrieť.

Príde sa na to, že Sachi bola celý čas týraná? Budú učiteľ a spolužiačky potrestané? Odkryje Onii-san svoju tvár? Podľa jeho predstaviteľa Onii-san odkryje tvár, ak bude pripravený otvoriť svoje srdce. Bude mať príbeh Onii-sana a Sachi šťastný koniec? Chytí ich polícia? Ak áno, čo sa s nimi stane? Určite drámu odporúčam. Nie je to dráma, ktorá by vám rýchlo vyšumela z hlavy. Ešte dlho o nej budete premýšľať. Drámu si môžete s anglickými titulkami pozrieť TU.

Diskuze
Pokud chcete přispět do diskuze, musíte se přihlásit.