Rozhovor so študentom japanológie Karlovej Univerzity: Mnohým sa štúdium v Japonsku počas COVIDu nevyplatilo. Pre mňa to bola séria šťastných náhod, za ktoré som nesmierne vďačný

Marek Hradecký je 23-ročný študent japanológie Karlovej Univerzity, ktorý strávil dva semestre na univerzite priamo v Tokiu. Aké bolo jeho štúdium v Japonsku uprostred pandémie a počas letných olympijských hier, prečo mu v Česku chýbajú karaoke bary, na aký najzvláštnejší automat v Japonsku natrafil, prečo tam hotovosť nosil v dámskej peňaženke a ako sú na tom Japonci s češtinou?

Bola japanológia tvojím prvým vysokoškolským študijným odborom?

Nie, študoval som najskôr odbor politológie a medzinárodných vzťahov. Na japanológiu som sa síce hlásil už vtedy, no nepodarilo sa. Môj vtedajší odbor ma však nevedel naplno uspokojiť, a preto som to s japončinou skúsil ešte raz. Podarilo sa a umiestnil som sa na prvom mieste.

Ako študent japanológie si využil možnosť štúdia priamo v Japonsku. Aké to bolo študovať a žiť v ázijskej krajine počas COVIDu a letných olympijských hier?

Pre COVID som mal výučbu najskôr online, čo nebolo úplne ono. Napríklad tento rok to tak má veľa našich študentov a nie je dvakrát prijemné pripájať sa v noci na Zoom hodiny. Rozvrh je totiž nastavený podľa japonského času, čo činí zhruba 8-hodinový rozdiel voči tomu nášmu.

Po dvoch mesiacoch nočného štúdia som koncom novembra 2020 odcestoval do Japonska na 9 mesiacov. Čakala ma dvojtýždňová karanténa, ktorú som prečkal na internáte, čo bolo omnoho lacnejšie ako si zabezpečovať hotel. Raz za čas nám doniesli nejaké balené jedlo, ale najskôr nás vystrašili, že si máme na tie dva týždne doniesť jedlo z domu. Ja som mal šťastie, že som mal v Japonsku už nejaké kontakty a rodičia jednej známej mi priniesli pred mojím príchodom ryžovar, kopu jedla a nejaké drobnosti. Mal som fakt šťastie. Po návrate z Japonska som si ryžovar musel zaobstarať aj domov, už bez toho neviem fungovať.

Na iných univerzitách takéto vymoženosti, ako napríklad ubytovanie na internáte počas karantény, nemali a pobyty v hoteloch boli značne nákladné. To bol jeden z dôvodov, prečo počas COVIDu mnoho študentov nakoniec do Japonska študovať neprišlo.

Ktorá univerzita bola tvoja japonská „Alma mater?“

Rozhodol som sa pre Tokyo University for Foreign Studies 東京外国語大学,  v ktorej som strávil dva semestre. Každý semester má tri mesiace a školský rok začína na jar. Môj odbor nebol špecifikovaný, bol som evidovaný ako zahraničný študent a volil som si predmety podľa vlastného záujmu. Na začiatku sme prešli rozdeľovacím testom, aby sme mali predmety odpovedajúce našim schopnostiam. Výučba prebiehala v japončine aj v angličtine, záležalo od predmetu. Po dohode s kamarátmi som si dokonca v letnom semestri zapísal okinawčinu. Taktiež som stretol študentov japanológie z Brna aj Olomouca. Jeden tam dokonca ostal, pretože si tam našiel fajn prácu.  

Moje študentské víza mali platnosť 15 mesiacov, a tak som v Tokiu bol aj počas olympiády. Nejaké extra zmeny som ale nepocítil, jediné, čo pribudlo, boli obmedzenia pohybu a v okolí univerzity bolo možné zazrieť dobrovoľníkov. Tokijčania olympiádu vnímali prostredníctvom obmedzení, na žiadnu z disciplín sa nebolo možné ísť pozrieť osobne. Zaujímavý moment pre mňa bol, keď Naomi Osaka prehrala zápas s Markétou Vondrouskou. Taktiež Lukáš Krpálek vyhral už druhé olympijské zlato v japonskom športe – v džude. Avšak tým, že súťažil v najvyššej váhovej kategórii, v ktorej Japonsko nemá zastúpenie, veľký rozruch to u miestnych nevyvolalo.

Napriek tomu, že v médiách sa často prízvukovalo, že japonská spoločnosť je proti konaniu hier, ja osobne som nikoho nestretol, kto by nahlas vyjadril svoj nesúhlas. Bol som obklopený najmä univerzitnými študentmi a tí boli atmosférou nadšení a vnímali udalosť pozitívne. Boli radi, že si môžu pozrieť športové zápasy. Objektívne zhodnotené, mladí ľudia či vysokoškoláci mohli byť len „bublina“, v ktorej som sa pohyboval, pretože nie je tajomstvom, že japonská spoločnosť je sama osebe značne konzervatívna.

Ako to bolo v Japonsku s očkovaním? Mohol si požiadať o očkovanie aj tam?

Áno, mal som príležitosť, ale bolo to trošku zložitejšie. Existuje tam možnosť očkovania bez registrácie na základe kupónov. Mali to na starosti jednotlivé mestá a poradie očkovania bolo rovnaké ako u nás, a teda najskôr najstarší. Takže by mi časovo nevyšli obe dávky vakcíny počas môjho pobytu.

Avšak, premárnil som možnosť zaočkovať sa priamo na univerzite, nakoľko som nemal presné a úplné informácie. Univerzity mali možnosť očkovať svojich zamestnancov a študentov skôr, ako tak určili mestské samosprávy. Informovali nás o termínoch a dokonca som sa na jeden aj zaregistroval (a vstával som preto o šiestej ráno), no podmienkou bol spomínaný kupón, ktorý som ešte vtedy nemal a navyše som si ako cudzinec ani nebol istý, či vôbec nejaký kupón dostanem. A tak som od tejto možnosti upustil. V deň očkovania prvou dávkou som spomínané kupóny dostal, no už bolo neskoro s tým niečo robiť.

Napriek tomu mi to život v Japonsku nekomplikovalo, myslím to, že som nebol zaočkovaný. Na univerzite sa nosili rúška, no nebolo to nariadené. Bolo to rozhodnutie inštitúcie. Situácia sa mení až teraz. Napríklad niektoré reštaurácie ponúkajú očkovaným zľavy, no žiadne zákazy alebo obmedzenia sa nekonajú. Japonci sú národ, ktorý sa sám rozhodol, že bude nosiť rúška, a to všade. Od vlády neprišlo žiadne nariadenie.

Ako si trávil voľný čas v Japonsku ako zahraničný študent?

Tretinu z celého môjho pobytu som mal v podstate voľno. Ideálne by bolo, keby som mohol celý ten čas využiť na cestovanie, no po finančnej stránke spoločne s pandémiou to nebolo úplne reálne. Spočiatku som objavoval hlavne Tokio, splnil som si čo-to z „wish listu“ a navšívil miesta, ktoré som mal v pláne. Počas jarných prázdnin som išiel do Kjóta, Nari a Osaky na šesť dní a potom som ešte v priebehu jedného dňa navštívil Kamakuru s kamarátmi.

Veľa voľného času som ale trávil na internáte s kamarátmi. Cvičil som Kendo, občas sme išli niekam na pohárik alebo na karaoke či bowling. Na japonskej spoločnosti je osviežujúce to, že aj vysokoškoláci vedia zájsť do parku a hrať sa „detské hry“. To ma v pozitívnom zmysle slova prekvapilo.  

Našu partiu tvorili hlavne Japonci, keďže som skončil na internáte pre Japoncov a nie pre zahraničných študentov. Bolo to tiež výrazne drahšie a bol som spočiatku dosť nešťastný, že za mňa takto rozhodli. Avšak, ukázalo sa to ako ďalšie šťastie, ktoré ma v Japonsku postretlo.

Pre nefungujúcu wi-fi na izbe som bol správcom poslaný „surfovať“ do spoločenskej miestnosti, kde sa práve bavila partička Japoncov (chlapcov a dievčat). Správca nás hneď zoznámil a prakticky hneď sme sa skamarátili. Bol tam dokonca Japonec, ktorý sa učil po česky.

O Japoncoch, ktorí sa učia po česky, človek nepočuje každý deň.

Tokyo University for Foreign Studies ponúka mnoho jazykových programov a jeden z nich je aj bohemistika. Aj vďaka tomu som spoznal pár Japoncov ešte pred mojím odchodom do Tokia, ktorí češtinu študovali a boli aj v Prahe. Ďalšou výhodou boli vyučujúce – dve Češky, a na ich hodiny som chodieval aj ja. Postupom času som sa stal nápomocným pre konverzácie a jednu hodinu som viedol aj ja sám. Učenie iných ma baví, no musím povedať, že Japoncom čeština veľmi nejde. Ale tí, ktorých čeština naozaj zaujíma a baví, sa ju vedia naučiť dobre. Naopak tí, ktorí sa jej venujú bez hlbšej motivácie a majú aj iné jazyky, tak to pochopiteľne nie je žiadna sláva. Napríklad jeden študent si češtinu zapísal preto, lebo sa chcel učiť jazyk, ktorý nie je populárny a veľa ľudí ho nevie.

Pocítil si v spoločnosti svojich japonských kamarátov fenomén honne –tatemae?

Mám dojem, že som skutočne natrafil na úprimných ľudí. Napriek tomu som nezažil z ich strany (ani od žiadneho Japonca) úprimnú kritiku. Naučil som sa ale vycítiť, čo si myslia na základe toho, čo vedeli pochváliť/oceniť. Napríklad mi dali kompliment, keď som si obliekol košeľu, v tom zmysle slova, že dnes (rozumej oproti iným dňom) ti to sekne. Tričká mi očividne nepristali.

Taktiež je dôležité spomenúť, že Japonci, s ktorými som bol najčastejšie v kontakte, študovali nejaký zahraničný jazyk, a teda boli značne otvorenejší vonkajšiemu svetu a taktiež zmýšľali liberálnejšie. Ako protiklad môžem uviesť univerzitu Waseda, ktorá sa považuje za jednu z najelitnejších v krajine, no k cudzincom sa tam správajú pasívno-agresívne v zmysle – nie si jedným z nás. Moja univerzita bola opakom, neustále nás (zahraničných študentov) začleňovali do kolektívu a pozývali na spoločné akcie niekam von. Nerobili rozdiel medzi nami a nimi (Japoncami).

Čo sa týka jazyka, spomínal si, že ťa najviac baví práve hovorené slovo – konverzácia. Bol si schopný plynule komunikovať s okolím hneď po príchode do Japonska?

Takto, moje konverzačné skúsenosti boli najmä s Japoncami v cudzom prostredí – v Česku. Teda prispôsobovali tempo svojho prejavu tak, aby som všetko porozumel. Teraz sa karta obrátila a nastala situácia – komunikácia s Japoncami v japonskom prostredí. To je diametrálne odlišná záležitosť. Je pravda, že som sa zvládol dorozumieť a vybaviť, čo bolo treba, ale na záživnú konverzáciu s vrstovníkmi to nestačilo. Niektorí boli ohľaduplní a hovorili so mnou primerane mojej vtedajšej úrovni jazyka, no keď sa diskusia rozprúdila medzi nimi, veľmi som im nerozumel. Ale po 9 mesiacoch strávených v krajine som tento problém už takmer nemal. Je to o zvyku. Hlava začne spracovávať v japončine bez medzikroku prekladu do češtiny.

Dá sa vôbec porovnať štýl života japonského a českého vysokoškoláka?

U nás je to hlavne založené na samoštúdiu. Na prednáške sa niečo dozvieš, ale najviac ti povie odporučená literatúra a, samozrejme, na konci ťa čaká test, ktorý určí tvoju finálnu známku. V Japonsku je to skôr stredná škola, aspoň na mojej japonskej univerzite to tak bolo. Z týždňa na týždeň domáce úlohy, polosemestrálne testy, projekty a finálna známka je tvorená z viacerých čiastočných úloh a testov. Výhodou je, že človek nemá na konci školského roka taký stres, aký je tu pred skúškovým, a vštepuje to do neho dôslednosť. Napriek tomu mne osobne viac vyhovuje náš systém, pretože človek má určitú slobodu nad tým, kedy a koľko sa bude štúdiu venovať.  

Cestovanie po Japonsku počas COVIDu muselo byť ešte zaujímavejšie, ako za normálnych podmienok. Aké sú tvoje naj zážitky?

Cestoval som sólo aj s kamarátmi. Na výlete v Nare, ktorý som podnikol sám, som stretol známu z Česka – Japonku, ktorá tam práve sprevádzala jednu svoju kamarátku a dohodla nám obom odborne komentovanú prehliadku, ktorú viedol jej profesor (a akreditovaný sprievodca) a vzal nás na najlepšie miesta v Nare. Pre pandémiu tam neboli žiadne tlačenice a výhľady boli úplne perfektné. 

Čo sa týka ubytovania, často som využíval AirBnB, ktoré bolo prekvapivo lacné. Pravdepodobne opäť pre COVID. Guest houses odporúčam tiež, je tam väčšinou prijemný človek otvorený konverzácii a vie dobre poradiť, čo stojí za to vidieť. Dohovoríte sa s nimi aj v angličtine.

Na cestovanie tiež odporúčam Google Maps. Majú integrované mnohé vymoženosti, ako napríklad do ktorého vagóna si sadnúť, keď chcete čo najrýchlejšie a najjednoduchšie prestúpiť. Tiež nie je problém ani vybaviť si medzinárodný vodičský preukaz, takže som si sám vyskúšal šoférovať po miestnych cestách. Výhľady, ktoré Japonsko ponúka, keď sa človek vezie po cestách, ktoré sú na útesoch, kde hory striedajú more, sú neopísateľné.

Aj objavovanie Tokia môžem považovať za istý druh cestovania, keďže som sa väčšinou nachádzal mimo centrum. Doprava je však mimoriadne nákladná a študentské zľavy tam veľmi nie sú. Niečo ako naša Lítačka tam chýba.

Úžasným zážitkom boli aj múzeá, napríklad v Nagasaki, ktoré sú venované udalostiam druhej svetovej vojny. Nagasaki je samo osebe historickým centrom zahraničného obchodu a zohralo značnú úlohu v dobe izolácie Japonska.  

Japonské more ma ale nepotešilo, ušlo sa mi popŕhlenia od medúzy, takže som si užil skôr pevnú pôdu pod nohami, napriek tomu, že som sa k vode veľmi tešil.

Zažili sme aj kúsok Európy, keď sme navštívili zábavný park v štýle Holandska. Boli tam veterné mlyny, tulipány a podobne. Pre Japoncov je to určitá forma cestovania „do zahraničia“, ktorá zároveň odplavuje financie domácich von z krajiny.   

Za spomenutie stojí aj Kanazawa. Mesto, ktoré v sebe zachovalo autentickosť doby Edo. Miestne uličky tam vypadajú ako zo 17. storočia a je tam dokonca celá štvrť zachovaných samurajských sídel.

Väčšina mojich ciest sa udiala v časovom horizonte jedného mesiaca.

Japonsko je slávne aj vďaka karaoke barom, no naopak, v tolerancii alkoholu Japonci dieru do sveta neurobili.

Na karaoke som chodil rád a vedel som tam stráviť s kamarátmi aj celú noc. Napriek tomu, že som spievať veľmi nevedel, odhodlal som sa na to. Začal som najskôr s anglickými piesňami no nakoniec som sa dostal aj k japonským textom. Po karaoke sa mi v Česku naozaj cnie, rád by som do nejakého opäť zašiel.

Čo sa týka posedenia pri poháriku, pre pandémiu sme často do krčiem nechodili. Štát požiadal podniky (nenariadil im), aby nepredávali alkohol a zatvárali o ôsmej večer. Väčšina to dodržiavala, ale ak človek veľmi chcel, zopár miest na večerné pivo našiel.

Japonci radi pijú svoje pivo, ale nepohrdnú ani českým, no veľmi populárny tam bol nápoj Highball (whisky so sódou), čo bolo strašne horké. Tiež tam frčí Sour (サワー), čo je limonáda s alkoholom, ktorá nie je veľmi alkoholom cítiť, ale je to klamlivé a vie to človeka dosť opiť. Ešte majú Strong Zero, čo je nápoj v plechovke s obsahom alkoholu 9%, najbližšie asi k nášmu cideru, ktorý je pomerne lacný, a pritom vie človeka tiež pomerne solídne opiť.

Ohľadom tolerancie alkoholu bola moja výdrž, pochopiteľne, najsilnejšia. Preto som nemal veľa príležitostí skutočne sa dať „pod paru“, lebo moji japonskí kamaráti so slabšou výdržou boli na zemi skôr, než pre mňa začala párty. 

Najviac som si asi vyhodil z kopýtka v Osake, do ktorej som išiel sám. Osaka je známa ako párty mesto a na základe odporúčaní z Google Maps som sa ocitol v najlepšie recenzovanom klube, kde za približne 200 českých korún mohol človek využiť službu „all you can drink“. To je paradox, keďže v Japonsku je alkohol drahý, no toto bolo pre Európana s výdržou hriech nevyužiť. Navyše, dal som sa tam do reči s partiou cudzincov a vymetali sme spolu bary až do rána. Zaujímavý zážitok z toho večera bola aj slečna, ktorá sa na mňa celý večer usmievala (Japonka), a keď som stál vo fronte na toalety, tak ku mne prišla, vytočila si spodnú peru a na mňa vykuklo tetovanie d*ck, ktoré tam mala. Bol to veľmi zaujímavý podnik.

V Japonsku na párty chodí len špecifická skupina ľudí, u nás na párty zájde prakticky každý.

Nestretol si sa v Japonsku s tým, že ako cudzinec si mal niekde prístup zakázaný alebo by sa k tebe správali nepríjemne?

V onsenoch som problém napríklad nemal, v dnešnej dobe je možné nájsť dokonca aj onsen, kam pustia cudzinca s tetovaním. Popravde, nikde som sa nestretol s tým, že by ma ako cudzinca niekam nechceli pustiť alebo by boli nepriateľskí.

Na aký najzvláštnejší automat si v Japonsku natrafil? A ako je to s platením?

Síce som nenatrafil na automat, ktorý predával použitú dámsku bielizeň, ale našiel som taký, ktorý predával výhradne pálivú omáčku Sriracha.

Čo sa týka platenia, tak v Japonsku všade nezaplatíte kartou, ako je to u nás. Preto sa vždy hodí hotovosť. Moja malá peňaženka, ktorú som si priniesol z domova, nápor bankoviek časom nezvládla, a tak som si zaobstaral novú. Riadil som sa podľa toho, čo nosili aj iný muži a chalani a neriešil som, čo je to za peňaženku. Po návrate do Česka mi bolo povedané, že peňaženka, ktorú vlastním, je údajne dámska. Takže v Japonsku muži pravdepodobne vlastnia typ peňaženiek, ktoré sa u nás definujú ako dámske.