Od tradičných dáždnikov vyrobených z papiera a bambusu až po priehľadné plastové dáždniky dostupné v obchodoch so zmiešaným tovarom na každom rohu japonských miest. Ako sa Japonsko chráni pred dažďom a slnkom?
Krátko pred horúcim letom s pražiacim slnkom sa v Japonsku dva mesiace odohráva obdobie dažďov. Japonsko je trvalo hodnotené ako 45. najvlhkejšia krajina na svete s priemernými zrážkami 1688 mm/rok. Najmenej prší na ostrove Hokkaido na severe Japonska. Obdobie dažďov trvá od začiatku júna do polovice júla. Nazýva sa Tsuyu. Meno pochádza z Číny, keď sa prekladá ako slivkový dážď, keďže v lete slivky zožltli a padali do brehov rieky Jang-c´-ťiang. Povrávalo sa, že sa slivka vyparila a zmenila na dážď. Japonské leto je horúce, odporúča sa prísť turistom z oblasti rovníka či tým, ktorým horúčava nepríde obmedzujúca. Je nutné si pribaliť opaľovací krém a slnečník. Vysoké teploty spôsobujú nejedno úmrtie. Dnes výrobcovia dáždnikov a slnečníkov vyrábajú ochranu pred dažďom a slnkom, ktorá je ľahšia ako mobil. Pri ich výrobe sa používa materiál ako sklolaminát a nehrdzavejúca oceľ na zvýšenie odolnosti a vodotesnosti, aby sa zabránilo premočeniu rúk. Podľa prieskumov meteorologickej agentúry Weathernews z mája 2022 vlastní jeden Japonec v priemere štyri dáždniky, v Tokiu je to päť dáždnikov, čo predstavuje najväčší počet na svete, keďže priemerne vo svete vlastní jeden človek dva až tri dáždniky (Angličan vlastní priemerne dva dáždniky). Ročne sa v Japonsku spotrebuje 130 miliónov dáždnikov. Najväčšiu popularitu si získava neskladací dáždnik (47%), plastový dáždnik (26%) a na záver skladací dáždnik (21%).
Japonci denne sledujú stránky/aplikácie s počasím dvakrát viac ako ľudia v iných kútoch sveta. Nosenie dáždnikov je populárnejšie medzi ženami, ktoré aj takýmto spôsobom chcú vyzerať štýlovo a uvádzajú, že farebné dáždniky, dáždniky s čipkou a rôznymi tvarmi (napríklad tvar kvetu alebo srdca) či s anime podtlačou im dvíhajú počas nečasu náladu. Slnečníky boli doménou žien do roku 2007. Zmenilo sa to štúdiou Ministerstva životného prostredia, ktorá uviedla, že používanie slnečníka redukuje potenie sa o 17 %, ak je vonku 30˚C. V roku 2013 sa preto rozšíril pojem higasa-danshi, v preklade dáždnikový chlapec. Dnes sa v japonských školách počas horúceho leta deti učia, ako správne nosiť slnečníky pri príchode do školy. Existuje aj odporúčanie pre žiakov a študentov základných a stredných škôl, aby uprostred leta nosili do školy a zo školy slnečník. Je nezákonné bicyklovať s dáždnikom, lebo je to aj nebezpečné. Mnoho obchodov s bicyklami preto vyrába držiaky na dáždniky, takže je možné si užívať jazdu s voľnými rukami. Vo všeobecnosti sa však v takých okamihoch používa pršiplášť.
Poďme si v skratke povedať niečo o histórii dáždnikov v Japonsku. Zdroje sa líšia, ale všeobecne sa verí, že sa dáždniky začali v Japonsku používať približne pred 1500 rokmi, keď sa do Japonska dostali z Číny. Svedčia o tom maľby na zvitkoch z éry Kamakura (1185 – 1333). Boli veľké, vyrobené z hodvábnej markízy, natiahnutej na drevenom ráme a umiestnenej na dlhej drevenej palici. Volali sa kinugasa (v preklade hodvábny dáždnik). Červený hodváb bol symbolom cisárskej moci. Boli farebné a zdobené rodinnými emblémami. Slúžili ako prejav statusu a boli nad pánmi držané sluhami. Skôr ako prevencia pred zlým počasím išlo skôr o módny doplnok. Dáždniky mali význam aj ako obradný doplnok. Šintoistickí kňazi používali dáždniky ako dočasné sídlo božstiev kami. K bežným ľuďom sa dáždniky dostali až v ére Edo (1600 – 1868). Dáždnik sa výrazne zmenil, stal sa ľahším a pohodlnejším. Pod dáždnikom sa mohli schovať dvaja ľudia. Na jeho výrobu sa používal naolejovaný papier a čo je dôležité, začal sa skladať. Tento typ dáždnika sa volal wagasa. Bol vyrobený z prírodných materiálov ako bambus, washi papier (vyrába sa z vlákien rastliny morušovníka, ktoré sa namočia do čistej riečnej vody, zahustia a prefiltrujú cez bambusové sito) a drevo. Výroba bola náročnejšia a trvala aj niekoľko mesiacov. Majster primeral dĺžky bambusových rebier, ktoré prilepil šťavou z ebenovníka. Papierový povrch pokryl farbou a natrel lakom, keď sa sušil na slnku. Životnosť dáždnika po každom použití bola desať rokov.
Dáždniky wagasa sa delia na typy: bangasa (ide o ťažšie a väčšie dáždniky, obyčajne používané mužmi), higasa (alebo aj slnečné dáždniky, nie sú naolejované a slúžia len na tienenie), honshiki nodategasa (sú veľké, používané pri udalostiach vonku, ako napr. čajové ceremónie), ja no me kasa (alebo dáždniky hadieho oka pomenované podľa vzoru prstencov, ktoré by sa dali nazvať aj býčie oko, často sú ľahšie s menším počtom rebier a zvyčajne ich používajú ženy) a maigasa (ľahké, používajú sa pri tanci). Nie je nič nezvyčajné, ak sa dáždnik volá podľa miesta jeho výroby, ako napr. Kyo wagasa či Gifu wagasa.
Odklon od používania tradičných dáždnikov nastal v roku 1928, keď nemecký vynálezca Herbert Hans Haupt (1919 – 1942) prišiel so skladacím dáždnikom európskeho typu, ktorý sa stal celosvetovým hitom, a to aj v Japonsku. So zavedením európskych dáždnikov začal dopyt po tradičných dáždnikoch klesať. Dodnes sa však používajú ako jeden z hlavných symbolov tradičnej japonskej kultúry. Nachádzajú sa na tradičných svadobných obradoch, čajových obradoch konajúcich sa vonku alebo na festivaloch. Sú súčasťou výbavy gejší a maiko a v predstaveniach divadla kabuki. Najznámejším centrom na výrobu tradičných dáždnikov je štvrť Kano v meste Gifu, kde sa vyrábajú od 18. storočia. V Kjóto sa nachádzajú remeselníci, ktorí sa snažia výrobu dáždnika udržať nažive, keď odovzdávajú svoje zručnosti ďalším generáciám. Prečo sa ale vo veľkej miere rozšírilo používanie plastového dáždnika? Jeho história sa začala písať v roku 1958 v štvrti Asakusa v Tokiu japonskou spoločnosťou White Rose, ktorá vyrobila prvý plastový dáždnik. Celosvetovú pozornosť získal v roku 1964 počas Olympijských hier v Tokiu. Sprvu bol drahý, dnes zaň zaplatíte 500 až 1000 ¥ (3 až 6 €/77 až 155 Kč) v obchodoch so zmiešaným tovarom, aj keď existujú ešte lacnejšie verzie dostupné za 100 ¥ (0,61 €/15 Kč). Nie sú odolné voči silnému vetru a majú krátku životnosť. Preto si niektorí Japonci dávajú vyrobiť dáždnik na mieru, ktorý stojí 10 000 ¥ (61 €/1564 Kč), dá sa ľahko opraviť, takže aj dlhšie vydrží.
V roku 2021 bolo na policajné stanice v Japonsku odovzdaných 250 670 stratených dáždnikov. Zároveň si omylom môžete vziať dáždnik niekoho iného, keďže pred vstupom do baru, klubu alebo obchodu sa dáždniky odkladajú do stojana. V tom množstve rovnakých dáždnikov je pomerne náročné nájsť ten svoj. Preto dochádza k častému kradnutiu dáždnikov. Niektorí Japonci to riešia napísaním kliatby v kanji na dáždnik či nakreslením strašidelných tvárí na rukoväte ako prevencia pred krádežou. Jeden Japonec na rukoväť svojho dáždnika umiestnil falošný sledovací čip a vedľa toho napísal, že ide o sledovač dáždnika. Nezaškodí preto zainvestovať do farebného, ľahko rozoznateľného dáždnika. Mnoho hotelov, športových centier a úradov poskytuje možnosť uzamykateľných skriniek. Niektoré obchody a reštaurácie sú benevolentné a dovoľujú vstup aj s dáždnikom, ak má puzdro, aby z dáždnika nekvapkalo na podlahu. Vo verejných budovách, v kancelárskych blokoch existuje prístroj na pretrepanie a odstreďovanie vody, do ktorého dáždnik len vložíte a odstredivá sila dáždnik v podstate vysuší. Keďže ide o dáždniky „za babku“, stávajú sa častým odpadom. Ako sme už písali, nie sú odolné voči silnému vetru, čo spôsobuje vysokú lámavosť. Niektorí Japonci preto nechávajú takto zlomené dáždniky buď v odpadkových košoch v obchodoch, alebo dáždnik nechajú pohodený na ulici. Na tento účel bol do roku 2030 vytvorený súkromný projekt zameraný na odstránenie odpadu z jednorazových dáždnikov. Nature Innovation Group prevádzkuje zdieľanie dáždnikov, spolupracuje s 8 významnými japonskými spoločnosťami na vytvorenie podmienok na požičiavanie a vrátenie dáždnikov s cieľom znížiť ich odpadovosť.
Zdroj: nippon.com, insidejapantours.com, japan-clothing.com, guidable.com, web-japan.org, allabout-japan.com
