Recenzia: No Need To Know približuje pátranie redaktorky po svojom otcovi

Japonská dráma No Need To Know sa zaoberá redaktorkou, ktorá sa po smrti svojej matky rozhodne vypátrať svojho otca. Poďme sa na drámu zo žurnalistického prostredia pozrieť.

Keito (Yuriko Yoshitaka) je redaktorkou pre renomovaný týždenník. Časopis sa zaoberá mnohými témami od korupcie politikov až po škandály v showbiznise. Keito sa obzerá po nejakej veľkej téme. Užíva si prácu a je bohatá rovnako ako jej ľúbostný život. Zrazu jej mama Anna Makabe (Kumiko Akiyoshi) zomrie. Anna bola slobodná matka, ktorá vychovávala Keito sama. Pracovala ako filmová kritička. Pred svojou smrťou povedala Keito o jej otcovi. Muž, ktorého spomenula, je hercom z Hollywoodu.  

Dráma No Need To Know/Off The Record/Shiranakute Ii Koto pochádza z roku 2020. Má 10 častí, každá z nich trvá 50 minút. Dráma bola natočená podľa pôvodného scenára a patrila v tom roku k najsledovanejším v Japonsku. Myšlienka, že otcom Keito je známy hollywoodsky herec, je skutočne bizarná, ale bizarnejšie je, kto je jej skutočným otcom – masový vrah Toru Notoa (Kaoru Kobayashi), ktorý sa po tridsiatich rokoch vrátil z väzenia. Dráma sa však zaoberá niečím podstatne väčším, i keď pátraniu po otcovi venuje dráma niekoľko epizód. Keito pracuje pre týždenník East, ktorý sa zaoberá škandálmi, aférami, politikmi a podvodmi. East sleduje príbehy známych osobností, aby odhalil, čoho sú ľudia schopní, a to so sebou nesie aj nechutné incidenty. Magazín je pre to zhadzovaný, ale rozhodne sa neplánuje ospravedlňovať. Keito je agresívna redaktorka, ktorá sa nebojí hovoriť pravdu do očí a viesť za mikrofónom rozhovory, pri ktorých je ťažko. Za to je rešpektovaná medzi kolegami. Nie je to postava, ktorú by si divák okamžite obľúbil, ide o vzácnu postavu v japonskej kinematografii.

Páčila sa mi redakcia. Adrenalín, tímová práca a kamarátstvo v redakcii, keď kolegovia trávili spolu viac času ako s rodinami, spôsobili, že atmosféra bola milujúca a pokojná. Konečné termíny, náhlenie sa za horúcimi správami, sledovanie dôkazov a prezeranie textu, zmena titulkov, vytváranie fotografií, všetko pôsobilo živo. Smiala som sa, keď šéfredaktor Susumu Iwatani (Kuranosuke Sasaki) žiadal redaktora, aby vymyslel svižnejší titulok, pretože zlý titulok nezaujme čitateľa. Ako vytvoriť pútavý titulok chce veľkú prax. V našej redakcii sa tiež snažíme o pútavé titulky, aby ste sa nenudili a prečítali si naše články. Iwatani prejavuje smelosť, bystrosť, precíznosť a predvídavosť potrebnú pre chod magazínu. Pozná, ako z tímu vydolovať maximum. Sasaki Kuranosuke bol charizmatický, keď dokázal svoju úlohu zobraziť s ľahkosťou, a tak nie je zvláštne, že tím mu dôveruje a nasleduje jeho pokyny a osobnosť.

Kľúčovým je vzťah medzi Keito a jej bývalým priateľom Odaka Yuichiro (Tasuku Emoto) a jej ďalším bývalým priateľom Nonakom Haruki (Daiki Shigeoka), ktorý na nich žiarli. Keito a Odaka spolu kedysi pracovali, ale Odaka sa rozhodol odísť z fotenia pre správy a začal fotiť v divokej prírode. Občas sa do týždenníka East príde pozrieť a pomôcť. Ich špeciálny vzťah je ešte silnejší, ako keď boli milencami a kolegami. Je to niečo, čo ich spája silným putom až tak veľmi, že Keito ľutuje, že je ženatý. Keito nepomáha, že ju Odaka vyhľadáva. Ich načasovanie nikdy nebolo správne, čo uznal aj Odaka. Otec Keito rozpráva, len keď je to nutné, ale aj tak je do života Keito prepletený. Záver drámy ukazuje, že život málokedy funguje, ako by sme chceli a je tým pádom realistický.

Čo sa týka herectva, bolo príjemné, i keď Yuriko bola niekedy neprirodzená a chýbala jej občas určitá jemnosť, ktorá by poskytla Keito viac rozmerov. S Emotom mali veľmi dobrú chémiu. Jeho Odaka bol stabilný a spoľahlivý a s Yuriko vytvorili dynamické duo. Aj ostatní herci sa nedali zahanbiť a hrali tak, aby bola dráma pozerateľná. Dráma nie je určená pre všetkých. Ide o drámu z pracovného prostredia, kde sa ako doplnok objavuje romantická zápletka. Je tam nevera a zlomené ľudské vzťahy. Niekoho tak môže nudiť alebo odradiť. Dráma zobrazuje, ako funguje žurnalistika a mediálny priemysel. Postavy si nepýtajú súcit, jednoducho žijú so všetkými následkami, ktoré vyvolalo ich konanie. Tradične spomeniem pieseň, ktorá znela na záver každej časti. Ide o skladbu Subarashiki Uso kapely flumpool. Drámu si môžete s anglickými titulkami pozrieť TU.