Recenzia: Honey je príbehom jedného “rebela” a lásky sladkej ako med

Sladký japonský film Honey rozpráva príbeh o študentskej láske, ktorý je tak prívetivý a láskavý, že zanechá na duši príjemný pocit. Poďme sa naň spoločne pozrieť.

Jedného dňa Nao Kogure (Yuna Taira) náhodne na moste zbadá sediaceho, dobitého chlapca. Napriek tomu, že sa Nao hanbí, má dobré srdce, a tak mu počas ich stretnutia, ktoré prebehne bez slov, nechá svoj dáždnik a krabičku džúsu. Zbitým chlapcom je Taiga Onise (Sho Hirano), ktorý má v sebe rebelujúcu stránku a v tom čase sa dostal do bitky, ktorú prehral. Toto malé gesto ho prinúti konečne uvoľniť brzdu citom ukrytým v jeho srdci a začne plakať. Je to okamih, keď sa do Nao zaľúbil. Nao vstupuje na pôdu strednej školy s veľkými očakávaniami. Chce nájsť nových kamarátov, ktorí jej pomôžu dostať sa z ulity, do ktorej sa uzavrela. Nao je sirota, ktorá nemá veľa kamarátov. Po smrti rodičov ju vychováva strýko Sosuke Kogure (Yuna Takahashi), ktorý jej obetoval svoj život a do ktorého je Nao zaľúbená. Ako sa Nao nachádza pred dverami školy, zbadá bitku, v ktorej sa ocitol Onise a spadne na ňu. Nao sa ho bojí. Aby si zlepšil svoju reputáciu, po škole jej venuje kyticu kvetov a spýta sa jej, či s ním chce chodiť. Nao zo strachu ani nenapadne odmietnuť. Nao počas toho, ako spoznáva Oniseho, zisťuje, že Onise nie je zlým chlapcom a všetko robí pre dobrý úmysel. Ostatných počúva a veľmi dobre varí. Nao sa čoskoro doňho zaľúbi.

Film Honey bol natočený v roku 2018 a vznikol na motívy rovnomennej mangy od Amu Meguro. Film je prekvapujúco dobrý, je veľmi láskavý a sladký ako med. Aj keď ide o príbeh stredoškolskej lásky, ktorý sa v japonskej kinematografii nachádza vo veľkých množstvách, myslím, že práve tým, ako zobrazil rôzne druhy lásky, je výnimočný. Vo filme nájdeme lásku dcérsku, ktorú si Nao zamieňa za romantickú, platonickú lásku, príjemnú lásku či deštruktívnu lásku. Taktiež ukazuje scény, ktoré dojímali a boli citlivé. Už prvá scéna s Onisem, ktorý túži byť milovaný a túto lásku nájde v neznámom dievčati, ktoré s ním súcitilo, dojíma. Sú tu aj scény z Naoinho detstva s jej strýkom. Zobrazené sú starosti muža, ktorý predtým nemal skúsenosti s výchovou detí a odrazu sa musel stať rodičom dcéry svojej sestry. Pre mňa dojímavá je symbolická scéna s bicyklom, na ktorom sedí už veľká Nao a strýko jej bicykel tlačí, aby ho neskôr pustil. Pozerá sa za ňou, ako bicykluje bez jeho pomoci, aby ju na križovatke čakal nový muž Onise, ktorý bicykluje po jej boku. Prirodzený kolobeh života, keď rodiča strieda partner. Je náročné pre rodiča uznať, že jeho dieťa je už dospelé a chce svoj život žiť podľa seba.

Príbeh filmu je jednoduchý, scény sú veľmi pekné, takže vám neprekáža, že opäť po mnohom raze pozeráte príbeh o stredoškolskej láske. Musím sa priznať, že som sa necítila príjemne, keď Nao rozprávala, ako je zaľúbená do svojho strýka. Japonská kinematografia je čarovná a otvára mnoho tém, ale incest nie, ďakujem. Našťastie to bolo len nedorozumenie. Ako už bolo spomenuté, film sa zaoberá aj deštruktívnou formou lásky, keď si niekto nesprávne vysvetľuje gestá toho druhého, ktoré si zamieňa za lásku. To sa stalo kamarátke Nao a Oniseho Kayo Yashiro (Kaho Mizutani), keď si myslela, že to, ako sa ku nej Ikumi Gongawara (Gaku Sano) správa, je láska. Úprimne, už na prvý pohľad to s láskou nemalo nič spoločné.

Čo sa týka herectva, všetci herci zahrali svoje postavy solídne. Yuna skutočne zobrazila Nao ako hanblivú a niekedy veľmi naivnú dievčinu, ktorá postupne vyliezala z ulity. Je to slečna, ktorá sa rada dostane do nepríjemných situácií, keď musí nastúpiť Onise, aby ju ochránil. Sho Hirano, inak člen chlapčenskej skupiny King & Prince, stvárnil svojho Oniseho ako rebela, ktorý ale postupne ukazuje svoje dobré srdce, a Nao zistí, že on neútočí, ale bráni. Je skutočne dobrým priateľom a niekým, kto sa veľmi rád o niekoho stará. Netreba zabudnúť na to, že Sho je očarujúci muž s nečakane jemným hlasom, ktorý pôsobí sladko ako med. Vždy ma dokázali rozosmiať psie oči, ktoré vedel venovať Nao. Jeho postava mi prišla reálnejšia ako postava Nao. Sú tu aj vedľajšie úlohy, ktoré sa na obraze mihli, ale stále významne zasahovali do deja. Spomeňme Kayo Yashiro či Miyabi Nishigaki (Nana Asakawa), ktorá je ďalšia z tých tichých a hanblivých dievčat, ktoré musia vyliezť zo svojej ulity. Niekoľko scén mal Ryusei Yokohama ako Ayumu Misaki, ktorého spočiatku šikanovali, pretože prišiel zo zahraničia, čítal mangy a s nikým sa nerozprával a za ktorého Onise bojoval, aby sa stali kamarátmi. Ayumu taktiež prežíva prvú lásku, keď sa mu páči Kayo. Ryusei tu pôsobí ako také ucho s hustými vlasmi. Rovnako netreba zabudnúť na Oniseho matku Kaori (Shinobu Nakayama), ktorá pri honbe za novými partnermi nemá čas na svojho syna, a Aori Minamino (Asami Usuda), ktorá otvorene prejavuje záujem o Naoinho strýka. Týmto postavám však nebol venovaný dostatok času, preto ich divák nemohol spoznať bližšie. Pozornosť deja sa v podstate zamerala len na dynamiku ústrednej dvojice.

Čo sa týka chémie medzi Yunou a Shoom, bolo jej dostatok. Zobrazili nevinnú a uveriteľnú lásku. Koniec bol roztomilý, odporúčam ešte nevypínať, ako začnú bežať titulky, pretože na ich úplnom závere je ešte asi minútová scéna medzi Nao a Onisem o deväť rokov neskôr. Zvláštnosťou pre mňa bol soundtrack zložený len z anglických piesní. Bolo to nezvyčajné, ale nie nepríjemné. Na záver filmu predsa len znela jedna japonská pieseň 108 Towa skupiny Sonar Pocket. Príbeh sa mi páčil, takže vrelo odporúčam. Vhodný je pre tých, ktorí nečakajú zložitý dej, len si chcú oddýchnuť a možno sa trošku pousmiať. Film si môžete pozrieť s anglickými titulkami TU.