Recenzia: My Long Awaited Love Story je krásnym vianočným príbehom o zázraku menom láska

Hranie hier o vzťahoch, predstava o mužoch, snívanie s otvorenými očami s hlavou v oblakoch, ale zároveň s nohami na zemi. To je japonský romantický vianočný film My Long Awaited Love Story.

Rino Shirono (Mikako Tabe) nemá očakávania pre muža svojho života. Pracuje ako dizajnérka hrdinov videohier o randení. Od svojho riaditeľa dostane požiadavku vytvoriť hru o láske pre spoločnosť TIMEIS. Soichiro Kurokawa (Issei Takahashi) je jej riaditeľom. Je takmer dokonalý, ale nedokáže porozumieť ženskému mysleniu. Páči sa mu jeho zamestnankyňa Momose Haruka (Oomasa Aya), preto poprosí Riko, aby mu pomohla, ako si ju má získať. Vďaka pomoci Riko sa Momose a Soichiro zbližujú, ale Riko čoskoro zistí, že sa jej Soichiro začína páčiť.

Film My Long Awaited Love Story/Watashi ni Unmrei no Koi Nante Arienaitte Omottera vznikol v roku 2016 podľa pôvodného scenára ako špeciálny vianočný film. Vianoce sú v Japonsku synonymom romantiky, ale mali by ste sa skutočne snažiť zaľúbiť len pre krásnu fotku pod svetlami stromčeka v nákupnom centre? Pravdepodobne nie, ale romantická komédia, ako je táto, nedáva priestor pre realistické názory o spôsobe randenia. 27-ročná Riko sa vzdala lásky, aspoň teda v reálnom svete. Ironicky, jej prácou je písať romantické príbehy pre postavičky v hre, v čom je veľmi dobrá. Z toho dôvodu je vybraná spoločnosťou, aby hrou oslovila predovšetkým ženy. Každý deň tak sedí všade s malým notebookom a zapisuje si rozhovory párov, ktoré počúva. A čím viac pozoruje reálnych mužov, tým viac je sklamaná. Jej predstavou je muž z mangy alebo romantických filmov. Túto predstavu jej naruší Kurokawa, s ktorým ju čaká množstvo milých a komických udalostí. Riko a Kurokawa sa spolu rozprávajú o svojej minulosti, o láske s tragickým koncom, o snoch či vášňach a takto sa spoznávajú lepšie. Riko je silnou ženou a Kurokawa nie je tak chladný, ako sa na prvý pohľad zdá, ale dokáže ukázať aj prívetivú tvár. Issei Takahashi je vo filme výrazný, jeho chladná postava postupne prechádza rastom na niekoho, kto sa dokáže usmievať. Svoj priestor vo filme získal aj Jun Shison ako kolega Riko Midoritani.

Téma filmu rozpráva o tom, ako sa snažíme pre toho druhého stať ideálnym človekom. Lenže ten druhý nebude mať skutočne rád nás, ale ideálnu podobu nás. My sami sa musíme zmeniť pre seba a vtedy pravý človek príde sám. Ide o predvídateľný dej, ale to vôbec neprekáža. Farba filmu je veľmi teplá a jasná, keď prevažuje najmä oranžová, žltá a hnedá farba. Kamera taktiež zachytáva spomalené zábery a rôzne uhly, najmä nízky nadhľad. Myslím tým spôsob kamery, keď ste sa v mnohých prípadoch do novej scény dostali tým, že ste sledovali kroky postáv. Zároveň sa používali zábery z pohľadu postáv (ako keby ste sa pozerali na niečo pred sebou ich očami). Ide o zasnený film, jednoduchý, ale aj dostatočne realistický s horúcou šálkou kávy alebo čaju v rukách. Stojí za pozretie? Určite áno. Dej príbehu je posadený do zimného vianočného obdobia. Páčila sa mi srdečná atmosféra, keď sme boli svedkami toho, ako si dvojica postupne získala vzájomnú dôveru. Pre mnohých divákov sú títo dvaja obľúbenou dvojicou, možno budú aj pre vás! Tradične si niečo povieme aj o soundtracku. Celý čas film sprevádzala vianočná hudba. Oficiálnu pieseň film nemá a tú vianočnú, ktorá sa hrá na začiatku a konci, som nikde nenašla. Film si môžete pozrieť s anglickými titulkami TU.