Oiran: vysokopostavená kurtizána, ktorá bola kedysi ideálom ženy v Japonsku

Mnohí z vás počuli o gejšiach, ale poznáte, kto sú ženy ľahších mravov yujyo či oiran? V minulosti to boli nádherné ženy v pestrofarebných kimonách. Ale ako sa líšia od gejší? V článku si povieme o histórii yujyo, nevestincov, oiran či o tom, čo sa dialo, keď yujyo otehotnela, alebo o mužských prostitútoch.

Yujyo boli prostitútky, ktoré pracovali v nevestincoch licencovaných japonskou vládou – yukaku. Verí sa, že systém yukaku existoval od 16. storočia. Prostitútky siahajú do obdobia spred tisíc rokov do éry Heian (8. – 12. storočie). Pracovali v pohostincoch a hoteloch v okolí prístavov, kde sa stretávali s cestovateľmi, ktorým poskytovali svoje služby. Tieto miesta neboli kontrolované zákonom a viedli k zločinom. Preto vláda v ére Kamakura (12. – 14. storočie) zamedzila tieto prevádzky a uvalila na ne dane. V ére Sengoku (14. – 17. storočie) vláda zhromaždila prostitútky na jedno miesto. Zmyslom toho bolo, aby sa zamedzilo väčšiemu pohybu ľudí, zabezpečila sa bezpečnosť v uliciach a kontrolovala sa morálka. Po celom území Japonska, vo svojej najväčšej sláve v ére Edo (17. – 19. storočie), vzniklo viac ako 20 yukaku, najznámejšie a najväčšie boli tri z nich: Shinmachi yukaku v Osake, Shimabara yukaku v Kyoto a Yoshiwara yukaku v Edo (dobový názov pre Tokio). V týchto nevestincoch sa nachádzali tisícky yujyo. Obzvlášť nevestinec v Tokiu sa objavuje často v mangách či anime. Rozloha nevestincov bola 66 000 m², čo v priemere znamená 9 až 11 futbalových ihrísk. Finančný prospech nevestincov bol obrovský a ich existencia trvala až do roku 1957, keď bol v Japonsku schválený zákon, ktorý ustanovil prostitúciu ako nelegálnu. Kto sa stával yujyo? Existovali dva dôvody, prečo sa ženy stávali prostitútkami: finančné dôvody a trest. Ak mala žena alebo jej rodina dlhy, mohlo sa stať, že ju rodina predala do nevestinca, aby splatila dlh. To isté platilo, keď sa žena alebo jej rodina dopustila zločinu, a tak ako trest bola donútená vykonávať prostitúciu. Ženy sa z nevestinca mohli dostať tak, že ich mohol zámožný muž kúpiť, aby sa stala jeho ženou alebo milenkou. Tento akt sa volal miuke. Nebolo to také jednoduché, muž musel zaplatiť nielen cenu prostitútky, ale aj sumu jej dlhu. Klasická yujyo stála od 1,6 milióna do 2 miliónov yenov (cca od 12-tisíc € do 15-tisíc €). Ak si muž túžil kúpiť oiran, stálo ho to od 40 miliónov yenov vyššie (viac ako 307-tisíc €). Dnes si za to v Japonsku môžete kúpiť malý domček. Aj keď žena mala takéto „šťastie“, nezaručovalo jej to, že mala lepší život.

Ženy žili v zúbožených podmienkach, keď museli poskytnúť služby niekoľkým zákazníkom denne a trpeli pohlavnými chorobami. Ženy odchádzali z nevestincov ako 28-ročné, ale bol zázrak, ak boli zdravé alebo ak sa vôbec takého veku dožili. Veľkou nepríjemnosťou bolo tehotenstvo. Ak sa manažment nevestincov o tehotenstve dozvedel, ženy čakal krik a bitky. Ženy si tak po pohlavnom styku zvykli utierať intímne partie od telesných tekutín zákazníka, používali bambusový papier, ktorý zložili a vložili do intímnej partie, alebo sa utiekali k metóde tradičnej čínskej medicíny, keď si prehrievali aktívne akupunktúrne body palinovou cigaretou. Malo to zamedziť tehotenstvu na rok. Ale neboli to len ženy, ktoré sa snažili chrániť. Muži na svoj penis používali roh z vola, ale táto metóda nebola populárna, skôr sa používal jemnejší materiál.

Metódy neboli stopercentne účinné a bežne sa stávalo, že žena otehotnela. Mala dve možnosti: potrat alebo pôrod. Ženy sa modlili, aby pôrod prežili, hovorili zaklínadlá, držali v rukách morského koníka alebo počas pôrodu pili medicínu z morskej mušle. V Japonsku fungovali zariadenia, ktoré sa starali o takéto ženy, až kým im nebolo dobre. Nie všetky prostitútky mohli ostať na peknom mieste a zotavovať sa. Túto možnosť mali len prostitútky na vyšších stupňoch hodnotového rebríčka. Matka si dieťa mohla nechať, ak však išlo o vyššie ocenenú prostitútku, ktorá poznala dlhoročných bohatých zákazníkov, ktorí sa mohli o dieťa postarať, alebo sa deti dávali na adopciu. Chlapci boli predaní do otroctva či boli ako pomocníci v nevestincoch, dievčatá ostávali v nevestincoch a vychovávali sa z nich prostitútky. Mali otcovia právo na svoje deti? Nie. Ale muži sa aj tak k deťom s prostitútkou významne nepriznávali. Niektoré ženy volili potrat. Deti neboli považované za stvorenia z tohto sveta, neboli úplne človekom. Jednou nohou boli stále v duchovnom svete. Bolo teda prirodzené vrátiť dieťa do duchovného sveta. Yujyo sa v začiatkoch tehotenstva potápala v ľadovej vode alebo vypila ortuť. Čo však v prípade pokročilejšieho tehotenstva? Žena si ľahla na chrbát, zviazali ju a zapchali jej ústa. Namiešala sa jej droga z prášku z rastliny betel, varených mätových lístkov a trošky ortute. Inými ingredienciami boli korienky z čerešne, červená čili paprička, koža z granátového jablka a trošku ortute. Operácia pozostávala z nástroja, ktorý vyzeral ako dlhá palička. Ten, kto operoval, nevidel, čo sa deje v tele ženy, takže metóda bola veľmi nebezpečná. Hrozil risk infekcie, prepichnutie ženských orgánov a netreba zabudnúť, že ortuť je jed. Z toho dôvodu ženy volili inú možnosť: dieťa porodili a následne zabili. Keď žena dieťa porodila, babica sa jej opýtala: „Chceš dieťa ponechať alebo vrátiť späť?“ „Vrátiť späť“ znamenalo odovzdať ho naspäť bohom do duchovného sveta, aby sa mohlo narodiť znova niekde inde. Najčastejšie bolo škrtenie a dusenie. V Japonsku panovalo presvedčenie, že rodičia, ktorí predali dcéru nevestincu, boli horší ako rodičia, ktorí zabili svoje dieťa po pôrode, pretože svoje dieťa vnímali ako produkt. Ak ženy mali možnosť si dieťa ponechať, ľúbili ich tak ako matky dneška. V 19. storočí sa pohľad na tému potratov začínal meniť, zrejme aj tým, že populácia Japonska klesala. Čoraz viac hlasov sa ozývalo proti metóde „vrátiť dieťa späť“. Písali sa knihy proti potratom, niektoré regióny zakázali praktiku „vrátiť dieťa späť“. V prípade porušenia zákazu dochádzalo k menším finančným pokutám.

Kto bola oiran a ako sa líšila od gejše?

Išlo o yujyo, ktorá bola na najvyššom stupni rebríčka prostitútok, ktorý bol veľmi prísny a podľa neho sa k prostitútke správali. Tento systém fungoval, aby medzi dievčatami dochádzalo k súťaženiu a zvýšeniu ziskov nevestinca. Ak chcel muž prežiť s oiran noc, nebolo to jednoduché a musel byť veľmi bohatý. Oiran sa so zákazníkom stretla trikrát. Počas prvého stretnutia nehovorila, nejedla, nepila, od muža sedela obďaleč a len ho pozorovala. Muž jej musel svojím majetkom, zdvorilosťou a peniazmi dokázať, či je hodný jej služieb. Na druhom stretnutí oiran opäť nerozprávala, nejedla a nepila, ale prisadla si k nemu bližšie. Muž opäť svojím majetkom dokazoval, že si zaslúži pozornosť oiran. Oiran mohla zákazníka odmietnuť, ak sa jej z nejakého dôvodu nepáčil. Ak oňho prejavila záujem, stretla sa s ním tretíkrát. Až tu dochádzalo k naplneniu služieb oiran. Na treťom stretnutí musel zákazník priniesť paličku s jeho vyrytým menom a peniaze nazývané najimkin. Od tohto dňa zákazník nemal možnosť stretávať sa s inými prostitútkami. Jedna noc s oiran stála od 600-tisíc yenov vyššie (cca 4600 €), takže si ju mohli dovoliť len skutočne bohatí muži. Spoločenská hodnota oiran bola vyššia ako vačšiny mužov v Japonsku. Ako sa z dievčaťa stala oiran? Obyčajne bola vychovávaná v tomto duchu od svojich 10 rokov. Tieto dievčatá sa volali kamuro. Kamuro sa učili pravidlám yukaku počas toho, ako vykonávali domáce práce okolo oiran a boli trénované staršími yujyo. Vo veku 15 až 16 rokov bolo niekoľko kamuro vybraných, aby sa stali oiran. Stali sa učeníčkami yujyo, zvané furisode shinzo. Po tom, čo sa formálne stali vo veku 17 rokov yujyo, stúpali len vyššie na priečku oiran.

Oiran nebola len prostitútkou. Musela oplývať nielen nevšednou fyzickou krásou, ale musela byť aj vzdelaná a inteligentná. Veľmi dôležité bolo jej písmo, keďže písala mužom listy. Muselo byť nádherné podobne ako ona. Od dievčatka bola trénovaná v umení. Učila sa hrať na hudobných nástrojoch, ako koto a shamisen, učila sa spievať a pripravovať čaj. Okrem toho študovala starú japonskú literatúru a učila sa spoločenské hry ako go. S takýmito znalosťami a vedomosťami dokázala oiran udržiavať hodnotnú konverzáciu s bohatými zákazníkmi. Ich život predstavoval ideálnu ženu vtedajšieho Japonska, z toho dôvodu boli oiran zbožňované japonskou verejnosťou. Ony však prežívali peklo na zemi a nemali slobodu. Oiran už neexistujú, v rôznych kútoch Japonska sa však dodnes konajú festivaly oiran, kde môžete vidieť miestnu herečku oblečenú ako oiran. Mnohé turistky rady využívajú možnosť prežiť jeden deň ako oiran v jej tradičnom odeve. A práve herečky predvádzajú to, čo bolo v minulosti s oiran bežné – oiran dochu: kráčanie oiran k zákazníkovi.

Oiran dochu je často zobrazovaná vo filmoch a mangách, napríklad vo One Piece. Udalosť znamenala príchod oiran k zákazníkovi, ktorý si ju objednal tú noc, a konal sa v okázalom štýle sledovanom veľkým zástupom ľudí. V sprievode oiran boli traja sluhovia, niekoľko gejší a jedna alebo tri kamuro. Gejše mali zakázané mať pohlavný styk so zákazníkmi. Ak zákaz porušili, išli do väzenia. Sexuálne služby poskytovala jedine oiran. Oiran nosila žiarivé kimono z hodvábu. Malo päť vrstiev s veľkým opaskom zviazaným vpredu na ľahšie vyzlečenie (gejša nosí viazanie vzadu). Kimono oiran vážilo aj 20 kilogramov. Kimono a služobníctvo okolo seba si museli oiran platiť samé. Na hlave nosila oiran parochňu s ozdobami. Jej účes sa volal date-hyougo. Do drdola mala zastoknuté tri veľké ihlice po stranách, hlavu jej zdobilo šesť až osem hrebeňov. Celá parochňa mohla vážiť 10 kilogramov. Oiran si maľovali tvár nabielo a mali červené pery. Na nohách nosili topánky zvané sanmaiba geta, ktoré mali výšku aj 20 centimetrov a vážili takmer 4 kilogramy. Aby chodili elegantne a správne v takýchto topánkach, oiran dostávali tréning hachi-monji. Hovorí sa, že byť profesionálkou v chodení na takýchto topánkach trvá tri roky. Na rozdiel od gejší, oiran chodili naboso. Hovorilo sa, že bosé nohy vzbudzovali zmyselnosť. Prečo oiran dochu bola taká okázalá a vzbudzovala pozornosť širokého okolia? Malo to dva dôvody: zachovať oiran dôstojnosť a bola to príležitosť pre muža ukázať svoj majetok a bohatstvo. O živote oiran a yujyo rozpráva aj film A Courtesan with Flowered Skin. A aký je rozdiel medzi oiran a tayu? Tayu bola najvyššie v rebríčku gejší. Nebola prostitútka. Avšak najmä oiran v yukaku v Kyoto sa začali tiež volať tayu, keďže museli byť zdatné v hudobných nástrojoch, podávaní čaju, kvetinových výzdobách a spoločenských hrách.  

Oiran bola na najvyššom rebríčku prostitútok v Japonsku, ale povedzme si niečo aj o prostitútkach na úplnom spodku rebríčka. Išlo o prostitútky yotaka. Boli to väčšinou bývalé yujyo, ktoré trpeli vážnymi chorobami a boli vyhodené z nevestincov. Ich cena bola jedna miska rezancov. Yotaka nemali domov, potulovali sa ulicami a najmä okolo polnoci odchytávali opitých mužov a poskytovali im svoje služby. Keďže yotaka trpeli pohlavnými chorobami, zakrývali si tváre látkami, keďže im odpadávali uši či nos. Prostitútkami však neboli len ženy, v japonskej histórii sa nachádzajú aj mužskí prostitúti zvaní kagema. Boli to kabuki herci. Pôvodne hrali ženské úlohy na pódiu ženy, ale keďže mnohé poskytovali sexuálne služby, japonská vláda zakázala ženám hrať v predstaveniach kabuki a nahradili ich muži. Boli to muži vo veku od 13 do 17 rokov. Súčasťou ich tréningu bol aj sex s mužmi. Muži nemali rebríček prostitútov ako ženy a nežili v takých nehostinných podmienkach ako yujyo. Kagema mali mnohé bohaté vydaté zákazníčky, ktoré sa doma nudili, ale zákazníkmi kagemu boli väčšinou budhistickí mnísi, ktorí nemali povolené mať sexuálny styk so ženami. Ich služby stáli od 20-tisíc yenov na dve hodiny (153 €). Ak si zákazník objednal kagemu na celý deň, vyšlo ho to na 300-tisíc yenov (cca 2304 €). Kagema boli známi najmä v období éry Edo, v ktorej aj v roku 1842 zanikli.

Vplyvom západu začali na konci 19. storočia oiran a yujyo upadať, keďže pre západ bola prostitúcia hanba a do popredia sa dostávali stále viac gejše, ktoré sú len spoločníčkami pri večeri, nič viac. V Japonsku boli praktiky oiran zakorenené tak hlboko, že tu prostitúcia bola legálna až do roku 1957. Bývalé yukaku neostali prázdne. Dodnes sa v nich nachádzajú podniky, v ktorých sa prevádzkuje voľná zábava. Niektorí dnešní Japonci nazývajú obdobie yukaku ako „temné obdobie v dejinách Japonska“.

Zdroj: youtube.com/Let’s ask Shogo, youtube.com/Linfamy, motivistjapan.com