Verný svojmu slovu pred nástupom do armády, hneď po príchode do civilu stretol Jin z BTS fanúšikov počas osláv 11. výročia debutu skupiny. Ako prebiehal jeho pobyt v armáde, ako sa mu tam darilo, ako zvládol návrat späť do civilu a čo pre neho znamenajú ARMY a šťastie?
Najstarší člen skupiny BTS Jin má za sebou takmer dvojročnú povinnú vojenskú službu ako aktívny vojak. „Mám pocit, že som na dovolenke a musím sa vrátiť na základňu. Stále nemám pocit, že som z armády odišiel. Je to naozaj dezorientujúce. Spýtal som sa priateľov a tí mi odpovedali, že to zmizne po mesiaci, dvoch alebo troch. Povedali: ‚Uvidíš, budeš hovoriť zo zvyku ‚chcem ísť domov‘, aj keď už budeš vonku.‘ A to skutočne robím,“ smial sa Jin. Drží sa dodnes rutiny, ktorú mal v armáde? „Naďalej sa cítim ospalý už o desiatej alebo jedenástej večer, ale musím sa vrátiť k svojmu pracovnému rozvrhu, takže niekedy chodím spať opäť neskoro alebo sa zobudím o piatej ráno. Vyzerá to tak, že sa prispôsobujem celkom rýchlo. Už je to viac ako týždeň, čo som odišiel z armády a už som pracoval okrem jedného dňa každý deň.“ Jin sa z armády vrátil v júni, ale rozhovor pre Weverse Magazine poskytol týždeň po príchode do civilu. Zvyknúť si na iný režim zdá sa nebolo veľmi náročné. „Je to niečo, čo robím, viete? Pretože som superstar,“ smial sa Jin. Pri príchode z armády ho vítala pieseň Dynamite, ktorú na saxofóne hral líder RM. „Ani som si neuvedomil, že vedľa mňa hrá. Až keď som neskôr videl video, zistil som, že skladba, ktorú hral, bola Dynamite. Bol som pomocným seržantom, takže som bol zvyknutý neustále počúvať saxofón vďaka vojenskej kapele, napríklad pri rozchode či nástupe. Z toho dôvodu, keď som počul hrať hudbu, predpokladal som, že je to to, čo som vždy počul. Plakal som, sem-tam som musel zasalutovať, lebo tam boli reportéri a bol som taký dojatý, že som nič netušil. Potom som sa otočil a zrazu som zbadal Namjoona. Povedal som si: ‚Huh?‘ Bol to typický Namjoon, avšak mal na sebe niečo zvláštne! (smiech) Povedal som mu: ‚Čože? Každopádne, ďakujem, že si prišiel. Dobre, Namjoon, poďme, poďme.’“
Keď Jin narukoval, bol jediným členom v armáde. Dnes je jediným civilistom. „Áno, ale chalani mi neustále hovorili, ako žiarlia. Manažéri, ktorí sú vždy nablízku, mi povedali, že v ich očiach ešte nikdy nevideli tak úprimný pohľad závisti. Vraj všetci mali ten výraz. Preto som sa im o návrate do civilu nechválil, len som si ich veľmi doberal. Bolo to príliš dobré vidieť ich výrazy. Vydržal som to asi 30 minút,“ smial sa Jin. V deň, keď bol Jin prepustený, objal novších regrútov a povedal im: „Bolo nám spolu skvelo.“ V armáde musel byť ako starší vojak skvelý, keď mladší vojaci očividne plakali. „Či ľudia v našich kasárňach, či mimo nich, všetci plakali. Celý náš barak bol v slzách. Vojaci nie vždy plačú, ale plačú, keď odchádzajú dobrí starší vojaci. V mojom prípade to nebolo o tom, že by som bol dobrý vojak, ale skôr pre to, že som bol populárny (smiech). Všetci z nás sme boli pomocní seržanti, takže nás nebolo až tak veľa. Bolo nás 25 a dokopy nás v kasárňach v tom istom čase bolo len šesť alebo osem. Bol tam jeden vojak, ktorý bol odo mňa len o štyri roky mladší a nastúpil v rovnakom čase ako Hobi, takže prišiel len štyri mesiace po mne. Počas desiatich mesiacov sme sa zblížili,“ povedal Jin. Aké bolo tajomstvo jeho popularity? „Minul som svoj vojenský plat a platil som nákupy jedla pre všetkých (smiech). Veľa vojakov malo len 19 rokov a nikdy predtým nepracovali, bol som finančne stabilnejší, takže som povedal: ‚Musíte sa dobre stravovať, aby ste ostali zdraví. Poďte, postarám sa o vás.‘ A zaplatil som im jedlo. Kúpil som im toľko vyprážaných kurčiat, jokbalu a pizze, že neskôr to už ani nechceli vidieť. Dokonca som pozval vojakov z iných barakov, aby sme spolu grilovali. Niektorí vojaci žartovali: ‚Seržant Kim, robili ste dnes niečo iné ako len spali?‘ A tak som im povedal: ‚Z akých ste kasární? Dnes večer som vám chcel kúpiť večeru, ale už nekúpim. Nejdete so mnou!‘ Potom povedali: ‚Prepáčte, pane!‘ Tak sme sa doberali a ja som im večeru aj tak kúpil (smiech). Vďaka tomu ma ľudia v tíme nazývali bohom. To sa nechválim. Hneď ako ma videli, hovorili: ‚Uctievajte ho!'“, smial sa Jin.
Pri odchode do civilu mu vojaci zanechávali odkazy, medzi ktorými boli aj tie, že im Jin kupoval jedlo tak často, že si ani nepamätali všetky rôzne menu, ktorými ich hostil. Čo ho motivovalo starať sa o ostatných vojakov? „Títo chlapci boli ku mne vždy dobrí, takže som mal počas celej služby úsmev na tvári. Povedal som im: ‚Každý robí chyby, je to v poriadku. Neurobili ste nič zlé.‘ Úprimne povedané, len preto, že som nastúpil do armády pred niekoľkými mesiacmi, nie som o nič lepší. V zábavnom priemysle som desať rokov a stále je veľa toho, čo nepoznám. Robím chyby, robí ich každý. Len raz som stratil nervy. Jeden vojak urobil niečo zlé, ale stále žartoval a hovoril: ‚Prídem na to sám, pane.‘ A tak som mu povedal: ‚Je v poriadku, ak robíte chyby. Nie je to tak, že viem všetko. Aj ja robím chyby, ale keď vám starší vojak povie, aby ste niečo urobili, musíte aspoň predstierať, že počúvate. Nemôžete sa stále takto flákať. Chápem, každý je iný, ale musíme aspoň prísť na to, prečo sme urobili chybu. Ešte raz vám poviem, ako na to, tak už to nemotajte‘,“ rozpovedal Jin svoju skúsenosť z armády. Ak bol takto láskavý, nečudo, že ho nazývali bohom. „Ostatní vojaci mojej hodnosti boli tiež skvelí. Keď sme boli v polovici našej služby, už nikto nebol nahlasovaný anonymne a naši dôstojníci a personál mali úroveň spokojnosti cca 98-99 %. Počul som, že obyčajne to je približne 38-40 %. Všetci na náš tím dosť žiarlili. Povedali, že sme spolu vychádzali naozaj dobre,“ povedal Jin. V armáde dostal titul elitný vojak. „Líši sa to podľa baraku, ale u nás sme mali možnosť precvičiť si používanie strelných zbraní vždy, keď prišli noví vojaci. Takto som sa dostal k cvičeniu streľby. Cvičil som sám brušáky a kliky, a tak som postupne zosilnel. Museli sme bežať s cvičencami a pomocní seržanti nesmú zaostávať, takže som sa prinútil pokračovať v behu, kým som sa v tom nezlepšil. Keď som pracoval na získaní tohto titulu, starší vojaci ku mne prišli a povedali: ‚Dnes je veľký deň. Už nepite vodu.‘ Odpovedal som: ‚Len dúšok.‘ A oni: ‚Tak len jeden dúšok a nič viac.‘ Neskôr mi povedali: ‚Tu, vďaka tomuto nebudete cítiť, keď vás začnú bolieť nohy a môžete naozaj dobre behať.‘ A pokryli mi nohy chladivo-hrejivým sprejom.“ Zdá sa, že vojaci si ho skutočne zamilovali. „Čo môžem na to povedať? Som prosto roztomilý,“ smial sa Jin.
Jina milovali vojaci v armáde a teraz ho ako civilistu zbožňujú ARMY, s ktorými sa nedávno stretol na BTS FESTA. „Keď ste v armáde, existuje tam veľa obmedzení a nič z toho, čo máte, nie je vaše, čo nie je vždy jednoduché. Keď som ale bol na pódiu a mal som pred sebou fanúšikov, vlastný mikrofón a in-ear odposluch, všetko okolo mňa bolo presne tak, ako som si to pamätal. Cítil som sa ako doma. Každý si predstavuje, aké by to bolo byť superhviezdou a počuť ľudí, ako ich povzbudzujú na pódiu. Už viem, aký je to pocit a môžem sa z neho zotaviť, ale keď som bol v armáde, nemohol som to cítiť. Takže, keď som sa vrátil, bolo to ako: toto je ono – búšenie srdca, nervózne vzrušenie, krik davu.“ Aký to bol pocit znova stáť na pódiu a znova počuť jasot publika? „Fanúšikovia to možno nechcú počuť, ale naozaj som sa snažil z toho nezrútiť. Bolo to hneď na druhý deň po prepustení z armády. Nemal som veľa času na prípravu a odkedy som naposledy spieval, uplynula večnosť. Myslel som, že budem plakať, keď začnem spievať a bol som príliš unavený, ale začal som byť emotívny. Musel som predviesť dobrú šou pre fanúšikov, takže som sa nesmel zaseknúť tak, že by som nemohol spievať. Zámerne som zvýšil hlasitosť v slúchadlách, aby som sa pokúsil prehlušiť emócie a pri prvej skladbe som zatvoril oči. Vyskúšal som cheongsimhwan (kórejská tradičná liečivá pilulka s upokojujúcimi účinkami) špeciálne kvôli tomuto výkonu,“ smial sa Jin. Čo to znamená? „Vedel som, že keď sa dostanem na pódium, moje srdce bude búšiť, tak som si skúsil dať ešte v armáde, keď som sa vracal na základňu, pilulku a venoval si čas pre seba. Vopred som chcel vedieť, či mi po jej užití vyschne v krku alebo nie a ako veľmi mi dokáže zastaviť búšenie srdca. Skončilo to tak, že mi v hrdle poriadne vyschlo a bál som sa, že sa mi tým môže pri speve poškodiť hlas, tak som preto hľadal niečo iné na upokojenie, čo by som si vzal, a to som užil v deň vystúpenia, ale srdce mi búšilo ako šialené aj tak.“ Počas podujatia FESTA Jin zaspieval prvýkrát pieseň Super Tuna aj s druhým veršom. Mal jeden deň na prípravu. „Pieseň už bola pripravená, takže som ju len počúval. Z toho vystúpenia vidno, aký som bol nervózny (smiech). Usilovne pracujem na sólo albume. Našťastie chalani dokončili svoje sólo albumy predtým, ako odišli do armády, a teraz vyjde Jiminov album. To ma prinútilo premýšľať, že by som s vydaním albumu nemal dlho otáľať, takže pracujem na tom, aby som ho rýchlo vydal. Bolo by pekné ísť aj do relácie. Keďže ARMY ma nevideli veľmi dlho, chcem svoju tvár umiestniť niekam, kde by ju mohli vidieť pekne a vo veľkom, a tak som vybral najväčší reklamný priestor na najväčších billboardoch, ktoré som našiel.“
Jin z príchodu do civilu prešiel do pracovného nasadenia. „Takto to robím. Neprestanete dýchať len preto, že vzduch je zlý (smiech). Myslel som si, že musím urobiť to, čo musím, aj keď to nie je za najlepších okolností. Bol to veľký tlak a áno, tvrdý. Bolo to ťažké, keďže som nebol schopný trénovať dostatočne dlho po prepustení z armády. Urobil som to z lásky,“ zasmial sa Jin. Tieto slová pripomínajú list, ktorý Jin venoval ARMY pri príležitosti 10. výročia na hudobnej scéne. ‚Ako sa hovorí: desať rokov stačí na to, aby sme preniesli hory a rieky, ale láska medzi BTS a ARMYs sa nezmení, a to je úžasné‘. „Aj keby nás v ďalekej budúcnosti ARMY opustili, my by sme nikdy nemohli opustiť ARMY. Ako som už povedal, byť s ARMY je ako byť doma. Vďaka nim sa cítime tak bezpečne. Chcem im povedať, že sa vždy budem pokúšať zo všetkých síl a chcem ich poprosiť, aby ostali po našom boku ešte dlho. Chcem sa im tiež poďakovať, že na nás čakajú,“ povedal Jin. Ako sa mu podarilo vyvíjať na seba tlak, aby podával čo najlepší výkon počas 11 rokov na hudobnej scéne? „Je to preto, že BTS tak veľmi ľúbia ARMY. Dáva to zmysel, pretože pre ľudí, ktorých ľúbite, by ste urobili maximum, však? Zamyslite sa, ako sa cítite, keď sa vám niekto naozaj páči: dávate do toho všetko. A rovnako je to aj v našom prípade. Nedáva to zmysel?“ opýtal sa Jin. Malo by to takto byť, ale nie je to vždy tak. Aj keď niekoho ľúbite a snažíte sa zo všetkých síl, iné veci môžu mať prednosť. „Keď som odišiel z armády, všetko som odložil, aby som sa mohol stretnúť s fanúšikmi. Svojej rodine a priateľom som vopred povedal: ‚Potrebujem vidieť ARMY, takže by som ocenil, keby ste sa ma nepýtali na oslavy kvôli môjmu prepusteniu, až po tomto týždni.‘ Ľudia mi hovorili: ‚Len teraz si sa vrátil z armády, mal by si si dať pauzu. Stretnime sa.‘ Vystúpil som v stredu a jedno stretnutie som mal až po nedeli. Všetky ostatné veci mohli počkať. Vidieť mojich fanúšikov je mojou najvyššou prioritou. Myslím, že predtým, než urobím čokoľvek iné, musím ukázať svoju vďačnosť. O tom sa nediskutuje. Vždy to bolo tak, takže teraz sa to od nás očakáva. ARMY ma podporujú a robia ma naozaj šťastným. Sú pre mňa neuveriteľne dôležití, takže dáva zmysel, že by som najprv chcel venovať čas im.“
Je pozoruhodné, že to Jin cíti aj po 11 rokoch takto. „Keď si pomyslím, ako som práve teraz neuveriteľne šťastný a pýtam sa samého seba na dôvod, v konečnom dôsledku je to preto, že som v BTS. Dôvod, prečo BTS existujú, je vďaka ARMY. Z toho dôvodu som vždy zbožňoval ARMY a každým dňom ich ľúbim viac a viac a dúfam, že budú ešte viac šťastní. Preto sa kvôli nim tak snažím. Ľudia ma majú radi, vojaci sa so mnou cítili dobre. Užívali si so mnou čas, dostávali jedlo zadarmo, keď som sa išiel najesť, ľudia sa ku mne správali pekne, a to preto, že som súčasťou BTS. Ale môže to byť aj preto, že som pekný,“ zasmial sa Jin. Čo pre Jina znamená šťastie? Raz Jin povedal, že verí v jeden krásny okamih, ktorý znamená, že príde viac krásnych okamihov, ale zároveň si praje, aby súčasný nikdy neskončil. „Rozhodol som sa, že už takto nebudem uvažovať (smiech). Pretože ak naozaj existuje najkrajší okamih v živote, keď skončí, nebude po ňom nič krásne, viete? Nie je to tak, že by sa môj život prepadol zrazu do nejakých hrozných, temných hlbín. Veci sú celkom dobré a krásne aj teraz, takže sa zdá, že nemá zmysel myslieť na budúcnosť alebo na ďalší krásny okamih. Možno som dnes svetovou hviezdou, ale keď sa neskôr možno stanem susedskou hviezdou a hviezdou len u seba doma, pokiaľ som šťastný, je to všetko, na čom záleží. Priviedlo by ma to do zúfalstva? Že by už nikdy neprišla ďalšia krásna chvíľa? Uvedomil som si, že nie je potrebné takto premýšľať. Ak budem takto pokračovať vo svojom živote, kým sa nestanem len hviezdou u seba doma, bude to stále krásny okamih do chvíle, kým budem šťastný. Rozhodol som sa teda vidieť svoj život ako jeden dlhý krásny okamih.“ Ak najkrajší okamih v živote nie je chvíľa, ale niečo, čo trvá večne, ako sa v tejto chvíli cíti? „Ako vždy, šťastný,“ zasmial sa na záver Jin.
Zdroj: magazine.weverse.io
