Recenzia: Closest Love To Heaven sleduje príbeh lásky dievčaťa a chlapca, ktorému pôvodne ostáva rok života

Japonský romantický film Closest Love To Heaven rozpráva nenáročný a láskavý príbeh zo stredoškolského prostredia o tom, že láska dokáže prekonať každú prekážku a dodáva chuť a odvahu žiť.

Yuiji Kita (Taishi Nakagawa) je stredoškolákom s vážnou chorobou srdca. Doktori mu dávajú rok života. Predtým Yuiji žil neusporiadaným spôsobom, no po tom, čo sa dozvedel o chorobe, spomalil a uzatvoril sa do seba. O svojej chorobe nikomu zo spolužiakov ani blízkych kamarátov nepovedal, a tak to prežíva sám so sebou. Jedného dňa ho hanblivá a introvertná Ninon Okamura (Marie Iitoyo) vidí plakať a beží k nemu. Začne ho mať rada, pretože je odrazu iný, ako ho vidí každý deň. Yuiji je populárny medzi dievčatami, pôsobí sebavedomo a rád si spolužiakov doberá. Ninon sa mu ukloní a oznámi, že bude stáť po jeho boku ten rok, ktorý mu ostáva. Yuiji nenamieta a vloží sa do jej opatery. Pre neho je to prvý ozajstný vzťah, keď sa do Ninon zaľúbi. A pre Ninon to je úplne prvý vzťah, s ktorým prichádzajú aj kamarátstva, keďže Ninon je samotárkou. Spolu musia zvládnuť rozpačitý začiatok vzťahu, nepochopenia, rodičovský vplyv a Yuijiho slabé a umierajúce srdce.

Film Closest Love To Heaven/Kyo no Kira-kun vznikol v roku 2017, trvá trošku viac ako hodinu a pol a natočený bol podľa rovnomennej populárnej mangy od Rin Mikimoto. Pôvodne som film nechcela pozerať, keď som si prečítala opis, ale skúsila som mu dať šancu. Nemala som náladu na smutné konce. Roztomilý a krásny film s plynulým dejom bez nudných a prázdnych miest, plný teplých farieb a krásnej scenérie končí šťastne. Herci predviedli solídne herectvo. Mariu Iitoyo som videla v niekoľkých snímkach a mám ju rada. Je to dobrá herečka, aj keď so sklonmi k prehnanému dramatickému herectvu, ale to môže byť aj prianie režiséra. Pre úlohu a dej to sedelo. Spočiatku hanblivé dievča s dlhou ofinou, ktoré sa s nikým nerozpráva a pozerá sa do zeme, sa zmení na usmievavé dievča so zdvihnutou hlavou, so sebavedomím a krátkou ofinou, ktorú si ostrihá sama. Ženským publikom ospevovaný Taishi Nakagawa sa mi ako Yuiji páčil. Má milú, priateľskú tvár, ktorá dokáže vyjadriť emócie a rozplakať sa na počkanie. Pristihla som sa, ako sa mi jeho úloha páči a veľmi som dúfala v šťastný koniec, aby sa dvojica nemusela rozlúčiť. Trošku menej ma zaujali vedľajšie úlohy v podaní Shono Hayamu a Yuny Taira. Shono bol ako najlepší kamarát úplne v poriadku, ale Yuna Taira, ktorú stvárnila Rei Yahagi, ma nevedela presvedčiť. Pôsobila vnútorne oveľa staršie ako bežná tínedžerka v jej veku. Plnila úlohu bývalej priateľky, ktorá v deji nie je pre nič iné, len aby komplikovala nový vzťah svojho bývalého priateľa. A to nemám rada.  

Keď film začal, mala som pocit, ako keby som otvorila knihu a začala ju čítať od stredu. Chýbal mi úvod do deja, a tak som bola zmätená, kým som sa zorientovala v postavách a kde sa v deji nachádzam. Ninon o chorobe Yuijiho vie od začiatku. Sú totiž susedmi, ktorí bývajú na jednej ulici. Ninon raz započula rozhovor svojich rodičov, ktorí sa poznajú s Yuijiho otcom (Yuijiho mama zomrela), a práve rodičia sú spočiatku proti vzťahu svojej dcéry. Yuijiho otec vo filme len existuje, párkrát ho vidíme na obraze, ale vôbec nezasahuje do deja. Film obsahuje množstvo sladkých a milých okamihov, keď napríklad Ninon usporiadala narodeninovú oslavu pre Yuijiho a potom v ten istý deň Yuiji rozpráva o tom, že nebol vždy vzorným študentom. Títo dvaja vytvorili úžasnú chémiu a ich spoločné scény boli nádherné. A veľmi dobre sa pozeralo aj na to, ako Ninon háčkovala papagájov, to bolo milé. Veď aj preto jej spolužiaci dali prezývku „Vtáčie dievča“. Vo filme nastáva jemná premena oboch hlavných postáv, keď sa jeden od druhého niečomu učia, ale ich premena nešla do hĺbky. Ide o oddychový, láskavý film s nie veľmi zložitou zápletkou a jemným nádychom humoru, keď si však budete potrebovať aj utrieť slzy. Možno. Film odporúčam, keď potrebujete niečo, nad čím nemusíte premýšľať, ale chcete sa pozerať na niečo, čo zahreje pri srdci. Stojí to za to. Filmom na záver sprevádza pieseň Ima Made Kimi ga Naita Bun Torimodosou kapely Alexandros (skladba nemá oficiálny klip, ani nie je uverejnená kapelou na ich YouTube kanáli, ide o B-side track, tak aspoň prikladám link na Spotify). Film s anglickými titulkami nájdete TU. Pozrite si aj milý edit k filmu.