Recenzia: Go Away, Ultramarine je filozofickým príbehom o dievčati a chlapcovi, ktorí sa ocitli na izolovanom ostrove, z ktorého môžu odísť až keď nájdu to, čo stratili

Japonský film Go Away, Ultramarine je kinematografický zážitok pre tých, ktorí sa potrebujú pozerať na niečo filozofickejšie s trochou magického realizmu. Ide o ľudí, ktorí sa nečakane ocitli na neznámom ostrove a hľadajú spôsob, ako sa z neho dostať preč.  

Príbeh je zasadený na záhadný ostrov Kaiden, kde sa odrazu objavia nechcení ľudia. Žije ich tam viac ako dvetisíc. Títo ľudia netušia, prečo prišli na ostrov. Riadi ho čarodejnica, ktorá všetko vidí. Ľudia z ostrova môžu odísť, len ak nájdu to, čo stratili. Tu sa odrazu objaví Nanakusa (Ryusei Yokohama), ktorý si zvyká, že život prežije na ostrove, keď zbadá na pobreží Yuu Manabe (Iitoyo Marie), kamarátku z detstva, pre ktorú je Nanakusa jej láskou. Manabe má bojovného ducha, rozhodne sa nepodvoliť osudu na ostrove a pokúsi sa nájsť spojencov na odchod z ostrova.

Film Go Away Ultramarine/Inakunare Gunjo vznikol v roku 2019 na motívy rovnomenného románu spisovateľa Yutaka Kono. Hneď na začiatok napíšem, že tento film nie je pre každého. Ide o japonský indie film, ktorý nemá rýchly dej a nedejú sa v ňom žiadne akčné scény, rovnako tak dej nezachádza do väčších detailov. Je to film, ktorý sa vám buď páči, alebo nie. Nič medzi. Všetko vo filme je pomalé. Príbeh, postavy a dokonca aj záhada je hmlistá, uvoľnená a jemná. Vo filme dominuje zelená a modrá farba. Poďme si predstaviť jednotlivé postavy. Začneme hlavnou mužskou postavou. Nanakusa je pasívny s nezáujmom o okolie. Vôbec ho nezaujíma, prečo sa na ostrov dostal, jednoducho to prijal ako súčasť jeho osudu. Jeho osobnosť najviac odráža mentalitu ľudí na ostrove. Potom je tu ale Manabe Yu, ktorá je jeho opakom. Je to stále usmiate dievča, optimistka, ktorá má v sebe bojovného ducha. Odmieta byť na ostrove proti svojej vôli, dokonca sa rozhodne vylúštiť, prečo sa ľudia na ostrov dostávajú a ako z neho môže odísť. Jej entuziazmus si časom nájde cestu k srdcu Nanakusu a jej okoliu.

Vedľajšie postavy vo filme sú však jednodimenzionálne. Od začiatku po koniec sa nemenia. Napriek tomu, že do ich životov prišla Manabe, neprichádza k žiadnej dynamickej zmene. Nezmenili sa na vášnivých, energických a pozitívnych ľudí. Tento film nie je o tom, že jeden človek zrazu celú triedu premení na hlúčik veľmi šťastných a energických ľudí. Ide tak o styk s realitou. Čo sa týka záhady, ide skôr o filozofickú hru ako o hádanku s jasným riešením. Okrem toho, že počúvame o záhadnej čarodejnici, ktorú nikto nevidel, sa o záhade bližšie nepátra. Treba si zároveň uvedomiť, že naďalej ide o normálnych stredoškolákov. Sú tam však aj iné momenty, ako záhadné grafity na stenách, Toyoakawa (Riho Nakamura) a jej zlomená struna na husliach. Úprimne, asi neviem čítať medzi riadkami, ale zmyslu tej scény som neporozumela.

Film si vyžaduje trpezlivosť. Sú tam scény, ktoré vás zmiatnu alebo navedú na nesprávny smer. Posledných 30 minút však odpovedá na divákove otázky a ukazuje príbeh vo väčšom rozmere. A vtedy to začne byť zaujímavé. Donúti vás to premýšľať nad rôznymi vecami vo vašom živote. Ako napríklad, ako si my ako nedokonalí ľudia často začneme priať, aby sme sa mohli zbaviť niektorých vecí v nás. Osobnosti, ktoré odhadzujeme, ktoré v nás odmietame. Ak by ste mohli odstrániť časť svojej osobnosti, urobili by ste to alebo by ste to prekonali? Ako bolo spomenuté, veľmi sa mi páči kamera, rovnako tak sa mi páči hudba, ktorá je perfektná. Emócie vo mne vyvoláva scéna s hudbou, keď Manabe hľadala Nanakusu a popritom bežala.

Film som si vybrala, pretože sa v ňom nachádza Ryusei Yokohama. Mám ho veľmi rada. Jeho herectvo je ako báseň, pretože on nehrá, on tými postavami žije a to sa mi na ňom veľmi páči. Jeho Nanakusa bol veľmi uveriteľný, keď používal často znudenú a ľahostajnú tvár, ktorá sa mení len pri pohľade na Manabe. Mení sa aj jeho duch a srdce, ktoré sa spočiatku bojí ľúbiť, ale Manabe má natoľko rád, že po prvýkrát skúsi riskovať a citom dá zelenú. Čo sa týka Marie, niektorým sa v tomto filme zdala nezrelá na postavu, ale ja s tým nesúhlasím. Mne sa jej herectvo páčilo. Páčila sa mi jej Manabe, ktorá bojovala za to, čo chce a čo miluje. Postavu idealistky a optimistky, ktorá sa zaľúbila do realistu až pesimistu, zahrala veľmi dobre. Hori (Honoka Yahagi) bola zvláštna v tom, že nemala veľa priestoru. Málo dialógov, slabý príbeh jej postavy. Okrem toho, že bola proti tomu, aby sa Nanakusa menil, tam nebolo nič iné.

Odporúčam tento film? Ak ste fanúšikom japonských filozofických indie filmov a neprekáža vám, že sa budete zamýšľať nad svojimi postojmi a bytím, tak by som tomuto filmu dala šancu. Avšak, ak máte radi rýchle filmy, ktoré vám do detailov rozpovedia príbeh, nemyslím si, že si príbeh budete užívať, ako som si ho užívala ja. Spomeňme pieseň na záver. Ide o skladbu Bokura no Deatta Basho speváčky Salyu. Film si s anglickými titulkami môžete pozrieť TU.