Recenzia: Drowning Love je strhujúcim príbehom deštruktívnej formy lásky v podaní fenomenálnej Nany Komatsu a Masaki Sudu

Ak je nejaká krajina, ktorá miluje dramatické a slzavé príbehy, je to Japonsko. Predstavme si príbeh dvoch ľudí, ktorí spolu prežili lásku, ktorá nemala na ružiach ustlané.

Keď sa modelka Natsume Mochizuki (Nana Komatsu) dopočuje, že sa musí presťahovať z Tokia do vidieckeho Ukigumo, nie je nadšená. Dôvodom je chabé zdravie jej starého otca. Jej rodičia sa mu rozhodli pomôcť s chodom hostinca, ktorý vlastní. Jedného večera sa Natsume potuluje po ostrove, keď stretne Kohichiroa (Masaki Suda), blonďavého syna prominentnej rodiny Hasegawa. Okamžite sa jej zapáči, ale Kohichiro si od nej drží odstup. Krátko na to sa na ostrove objaví známy fotograf Shogo Hironoh (Ryohei Shima), ktorý túži, aby s ním Natsume nafotila fotoknihu. Ponuku príjme s myšlienkou, že zaujme Kohichiroa a začne si ju všímať. Zaberie to. Počas festivalu hosť beží do hostinca so správou, že starému otcovi sa priťažilo, odpadol a je nutné, aby Natsume s hosťom išla do nemocnice. Hosť má s Natsume iné tragické zmýšľanie.

Film Drowning Love/Oboreru Naifu bol natočený v roku 2016 podľa rovnomennej mangy autorky George Asakury. Napriek tomu, že príbeh môže miasť, jeho tempo je pomalé a spomaľuje sa, ako príbeh pokračuje, takže dáva priestor pochopiť konanie a vlastnosti postáv. Príbeh je ťažší a má v sebe hĺbku. Začnime ústrednou dvojicou. Natsume a Kohichiro nie sú len estetický prvok filmu. Nana Komatsu je známa svojou oslnivou krásou. Je v nej niečo smelé, elegantné a možno aj temné s krásnymi hnedými vlasmi. Blond Masaki Suda dopĺňa Nanu pred kamerou a vytvára vizuálny kontrast. A nie iba to. Kohichiro je voľnomyšlienkársky a nadpozemský, zviazaný s históriou mesta, v ktorom žil (to, že je z prominentnej rodiny, bolo pripomenuté niekoľkokrát), a so svojím rodom tak, že nikdy nebol slobodný. Natsume bola vždy na vrchole popularity pre svoju krásu. Modeling nerobí pre seba, ale baží po pozornosti. Má na výber, čo chce robiť. Obe postavy boli uväznené okolnosťami alebo ich vlastnými rozhodnutiami. Príbeh ukázal, že chceli vyzvať samých seba na zmenu svojich osudov. Zaľúbili sa do predstavy toho druhého, pretože ten druhý je ten, kým chcú byť. Kým jeden chce mať krídla, ten druhý chce miesto, kam bude patriť.

Vo filme má veľkú úlohu voda. Všetky momenty Natsume a Kohichiroa boli zobrazené cez vodu: scény so svätyňou pri mori, scéna pri rieke, keď sa prvýkrát pobozkali, či scéna, v ktorej mrholí a Natsume sa modlí za „správny druh šťastia“. Takmer vo všetkých prípadoch je voda trblietavá a krásna, keďže sa na nej odráža slnko, ale v skutočnosti je temná, kalná a chaotická. To odzrkadľuje ich vzťah, obaja sa vidia mysticky do takej miery, že ide o modlárstvo a oni nepoznajú temnotu toho druhého. Obaja sa oslovovali kagayaki alebo kira kira, čo znamená žiarenie. Ich vzťah je toxický a obaja sa utápajú v očakávaniach. Vo filme taktiež zohrávala úloha osudu, ktorý stanovili bohovia až do takej miery, že sa dá predpokladať, že títo ľudia si boli súdení, ako to symbolizujú ich náramky. A keďže na nich dohliadal boh mora, bolo nevyhnutné, aby bola voda okolo nich všadeprítomná, najmä v najdôležitejších okamihoch ich vzťahu.

Film sa mení na festivale ohňa, ktorý je opakom vody, keď sa rúca aj ilúzia blaženosti ich vzťahu. V tejto scéne bola opäť použitá voda, keď Kohichiro našiel Natsume. V divákovi to vyvolalo záblesk nádeje, aby bol nakoniec zmarený príchodom hosťa. Napriek tomu, že udalosti okolo nich boli kruto ľudské, stále sa vnímali v bubline ilúzií. Zmenilo sa však ich vnímanie samých seba. Už sa viac necítia hodní byť s tou druhou osobou, ktorú tak slepo vzývali. Nastáva veľmi škaredá udalosť a jej dôsledky, ktoré tvorcovia filmu zobrazili surovým až bolestným spôsobom. Je tu zobrazené aj to, ako niekedy človek nedokáže zdieľať svoje bremeno s osobou, ktorú ľúbi. Nastáva okamih, keď si jeden myslí, že situáciu zvládnu, ak ostanú spolu, no druhý je presvedčený, že budú silnejší, keď každý pôjde svojou cestou. Avšak aj v tomto okamihu je láska zobrazená slepo a idealisticky. Trvá chvíľu, kým Natsume prestane vidieť cez ružové okuliare a spozná realitu jej vzťahu.

Dôležitými vedľajšími úlohami boli Kana (Daiki Shigeoka) a Otomo (Mone Kamishiraishi), ktorí plnili symbolický prvok vzťahu ústrednej dvojice. Otomo predstavuje jednoduchý druh lásky, ktorá je plná nevinnosti, mladosti a takmer až naivity. Kana je zas na druhej strane symbolom rastu, dospelosti a pochopenia, že láska by nemala byť temná, toxická a nezdravá. Obe postavy začínali ako prizerajúci sa ústrednej dvojici, ale Kana postupne začal zohrávať v príbehu stále väčšiu úlohu, keď tvorcovia ponúkali divákovi možnosť, že Kana a Natsume by mohli byť spolu. Celkovo príbeh ukazuje rozdiel medzi láskou, keď ľúbime niekoho pre to, kým je, alebo pre to, kým chceme, aby bol. Film nie je pre každého. Ale predsa len bola v tomto filme zobrazená určitá krása a brilantnosť. Masaki Suda a Komatsu Nana boli radosťou pre oko diváka. Je medzi nimi silná a uveriteľná chémia (herci sú manželmi v reálnom živote). Ak chcete vidieť svadobné zvony, odporúčam film Tapestry z roku 2020, kde dvojica hrá opäť ústrednú dvojicu. Soundtrack na záver? Na konci filmu znela pieseň Comic Generation kapely the dresscodes. Film si môžete pozrieť s anglickými titulkami TU.