Recenzia: Girl In The Sunny Place približuje krásny vzťah plný lásky so ženou s nadprirodzenou schopnosťou

Japonský romaticko-fantazijný film Girl In The Sunny Place je dojemným príbehom lásky medzi mužom a ženou, ktorá nie je len tak obyčajným človekom.

Okuda Kosuke (Matsumoto Jun) pracuje ako marketingový poradca pre spoločnosť predávajúcu reklamné plochy v priestoroch metra. Počas prezentácie pre nového potencionálneho klienta stretne svoju spolužiačku zo strednej školy Watarai Mao (Juri Ueno), do ktorej bol zaľúbený. Obaja vedia, kto je ten druhý a netrvá dlho a dvojica začne mať spolu vzťah. Sú spolu šťastní, plní plánov do budúcnosti, ale nad párom sa vznáša mrak. Keď mala Mao trinásť rokov, našli ju jeden večer ľudia pobehovať nahú po moste. Ujal sa jej bezdetný pár Watarai Mayuko (Midori Kiuchi) a Watarai Kozo (Sensei Shiomi). Mao o svojej minulosti nehovorí. Jej náhradní rodičia sa boja, že by sa jej psychické problémy mohli vrátiť späť. Nie sú si istí, či Kosuke prijme Mao vo svojom živote. Kosuke je však tak veľmi zaľúbený, že nič mu nestojí v ceste, aby bol s Mao šťastný. Mao sa však začína správať čudne a Kosuke je z toho zmätený. Udalosti sa začínajú vracať na ostrov Enoshima, kde žije záhadná žena Ohshita (Mari Natsuki) s množstvom mačiek okolo seba. Je táto záhadná žena odpoveďou na Kosukeho otázky? A kto je vlastne žena žijúca na ostrove?

Film Girl In The Sunny Place/Hidamari no Kanojo sa natáčal v roku 2013 a vznikol na motívy rovnomenného románu spisovateľa Osamua Koshigaya. Zaujímavosťou je, že táto knižka bola v roku 2011 najpredávanejšou v Japonsku, keď ju dievčatá darovali svojim chlapcom, aby si ju prečítali, ako sa majú vo vzťahu správať. Ak sledujete pozorne dej filmu od začiatku, tušíte, kto je Mao a čo sa s ňou deje. To vás však vôbec neodláka, aby ste príbeh pozerali ďalej. Prvá polovica filmu je veľmi idealistická. Hýri farbami, šťastím a dvojica spolu vychádza až tak veľmi dobre, že jednoducho čakáte, kedy nastane zlom. A on príde v polovici filmu. Ako film postupuje, otázky, ktoré si kladiete, pomaličky dostávajú odpovede a všetko dáva zmysel. Tento film je o vzťahu a o tom, ako po dlhšom čase zabúdame na detaily a ostáva len nostalgický optimizmus. Vo filme sa objavujú prvky superschopností, ktoré sa spájajú do nadpozemskej atmosféry na ostrove, čo na mňa pôsobilo príťažlivo. Záver filmu uspokojuje, je dojímavý a nepredvídateľný. Čakáte iný koniec.  

Matsumoto Jun vniesol svojej postave príťažlivosť a prirodzenosť. Kosuke začína ako muž, ktorý sa cíti trápne a stále sa ospravedlňuje. Jeho kúzlo spočívalo v tom, že bol vážny knihomoľ, čo Matsumota odlíšilo od jeho imidžu v chlapčenskej skupine. Jeho zaľúbenosť je milá a zábavná. Nedá sa neusmievať, keď sa smeje. Ako sa vzťah s Mao prehlbuje, je si sebaistejší a otvorí svoje srdce Mao, ktorá však pred ním niečo skrýva. Ako sa ukazujú stále väčšie Kosukeho úzkosti a obavy, Matsumoto ukazuje vo svojom hraní smútok a strach. Romantika medzi postavami sa skôr ukazuje, ako o nej rozpráva, takže chémia medzi hercami je siná a emocionálne rozhranie hercov je veľké. Ueno Juri je ako živá postavička z anime s veľkými očami, širokým úsmevom, strapatými vlasmi a trošku retro oblečením. Je sirotou, ktorá srší optimizmom a veselosťou. Jej energia a nedotknuteľná srdečnosť priťahuje inak rezervovaného Kosukeho. Scéna, v ktorej sa Kosuke a Mao opäť stretnú, je takmer tichá, aby ju divák precítil. Kosuke Mao v minulosti v škole ochraňoval pred šikanou a učil sa s ňou, teraz je to ona, ktorá mu pomáha. A taktiež je to ona, kto urobí prvý krok. Ueno Juri sa predstavuje ako nezávislá mladá žena, ktorá si nechce priznať, že sa niečoho bojí. Jej puto s Matsumotom pred kamerou bolo šarmantné a ja som mu mohla veriť. Vedľajšie postavy skvelo dopĺňali dej so svojimi príbehmi a humorom. Divák si obľúbi Shindu Harukiho (Tetsuji Tamayama), ktorý s Mao spolupracuje a ktorému sa Mao páči. Malý štek získal aj Masaki Suda ako Shota Okuda, Kosukeho mladší brat. Mladšiu verziu Kosukeho a Mao, keď spolu chodili na strednú školu, hrajú herci Takumi Kitamura a Wakana Aoi.

Pre mňa je to jeden z najkrajších japonských filmov, aké som mala možnosť vidieť. Interiér je detailný a úzko spolupracuje s postavami. Osvetlenie je atmosférické a exteriéry na ostrove Enoshima sú nádherné. Exteriéry sa natáčali na pobreží Sagami Bay v strednom Japonsku. Láskavé scény sú doplnené piesňou Wouldn’t It Be Nice skupiny The Beach Boys. Tiché a okolité zvuky sú taktiež efektívne. Ústredná dvojica si nehovorí často „Ľúbim ťa“, ale intimitu ukazuje v malých veciach, ako čistenie si zubov v rovnaký čas, rozprávanie sa so zlatými rybkami alebo len tak o maličkostiach. Témou filmu je začiatok a koniec, ktorý sa uzavrie do jedného kruhu, aby mohol vzniknúť nový celok. Je to film, ktorý vás určite dojme a vrelo ho odporúčam. Na záver filmu znie pieseň Hikari to Kimi E No Requiem speváka Tatsuro Yamashitu. Film si môžete pozrieť s anglickými titulkami TU.