Spoznajte fascinujúcu a dobrodružnú cestu kórejského písma hangul

S vplyvom kórejskej vlny, keď sa na celom svete nachádzajú fanúšikovia kórejského popu a kórejských drám, sa mnohí chcú naučiť kórejský jazyk. Obzrime sa teda späť za farebnou históriou jeho písma hangul.

Vedeli ste, že spomedzi vychodoázijských jazykov sa najjednoduchšie učí kórejčina? Naučiť sa jej písmo zaberie len niekoľko hodín. Popularita kórejčiny nie je žiadnym prekvapením, pretože väčšina fanúšikov kórejských drám alebo K-Popu pozná veľa kórejských slov bez toho, aby mala lekcie kórejčiny. Nie vždy to bolo také jednoduché. Cez históriu kórejského písma sa dozviete viac o kórejskej kultúre, Kórejčanoch a kórejskej histórii. Kórejčina je jazykom celého Kórejského polostrova pozostávajúceho zo Severnej a Južnej Kórey. Veľké množstvo ľudí na svete sa hlási ku svojim kórejským predkom. Kórejčina je trinástym najrozšírenejším jazykom na svete a jej vplyv je taký veľký, že sa 26 kórejských výrazov dostalo do Oxfordského anglického slovníka. Sú to slovíčka ako aegyo, bulgogi, daebak, fighting, hallyu, K-Drama, kimpab, mukbang, oppa, trot či unnie atď. Ako začalo dobrodružstvo kórejského písma známeho ako hangul?

Na začiatku dynastie Joseon (1392 – 1910) sa v Kórei používal systém písma hanja, ktorý predstavoval čínske znaky. Prevzatý bol z čínskej a budhistickej literatúry. Kórejčania si písmo prispôsobovali a používali vo svojej literatúre, oficiálnych dokumentoch a záznamoch. Písmo hanja používala len kórejská elita. Kórejská gramatika sa však výrazne líši od čínskych znakov, a tak používanie systému písma hanja bolo zložité a systém sa nedokázal tak ľahko ujať. Hanja bola náročná a bolo nutné sa naučiť množstvo čínskych znakov. V tom období neexistovalo centralizované vzdelávanie a k vzdelaniu mala prístup len kórejská inteligencia a šľachta. Naučiť sa čítať a písať bolo preto pre bežných ľudí ťažké a veľa Kórejčanov ostávalo nevzdelaných. Kultúrna identita Kórey tak bola vo väčšine obmedzená len na ústne tradície bez akéhokoľvek písaného dokumentu. To sa však čoskoro malo zmeniť. Ak ste boli v Južnej Kórei, zrejme poznáte obrovskú sochu kráľa Sejonga Veľkého, odpočívajúceho na námestí Gwanghwamun smerom k palácu Gyeongbokgung v Soule. Ide o štvrtého kráľa dynastie Joseon. Poctu v podobe sochy nezískal len tak náhodou. Jeho veľkým prínosom bolo vytvorenie kórejského písma. Ešte predtým si však povedzme niečo o živote tohto panovníka.

Sejong Veľký sa narodil v roku 1397 ako tretí syn kráľa Taejonga a kráľovnej Won Gyeong. Spočiatku bol následníkom trónu jeho starší brat Yangnyeong, ktorý bol Taejongom zbavený titulu korunného princa. Sejong Veľký tak na trón nastúpil v roku 1418, keď mal 21 rokov. Jeho otec mu bol až do svojej smrti poradcom. Keď sa Sejong Veľký stal kráľom, obklopil sa talentovanými ľuďmi, ktorí zdieľali rovnaký cieľ pre krajinu ako on. Mal víziu modernizácie krajiny novými vynálezmi a postupmi. Filozofia myslenia kráľa Sejonga Veľkého bola založená na neokonfucianizme. Filozofia zdôrazňuje dôležitosť spravodlivosti medzi panovníkom a poddaným. Mnohé duchovnejšie založené zvyky a viery boli neokonfucianizmom odmietnuté. Kórejčania dodnes považujú Sejonga Veľkého za jedného z najväčších vládcov v kórejskej histórii. Podporil rozvoj vedy a techniky, zaviedol opatrenia na stimuláciu ekonomiky a pomohol kórejskej spoločnosti napredovať všetkými spôsobmi. Sejong Veľký pomáhal pri kodifikácii kalendárov a vydávaní prvej farmárskej príručky na šírenie efektívnych poľnohospodárskych techník po celom polostrove. Bežným ľuďom sa snažil pomáhať v ťažkých okamihoch po povodniach alebo v období sucha. Obdobie jeho vlády je považované za láskavé a mnohí ho označujú za zlatý vek Kórey. Okrem toho, čo sme spomenuli, je známy pre to, čo zmenilo životy Kórejčanov a všetkých, čo majú radi korejskú kultúru až do súčasnosti: pre vytvorenie kórejského systému písma hangul.

Počas vládnutia si všimol, že bežní ľudia nevedia písať a čítať pre neznalosť komplikovaných čínskych znakov, ktoré používali len vzdelanci, ľudia zo šľachtických rodov a vyšších vrstiev. Bol z toho smutný, keď si všimol rastúcu priepasť medzi vzdelanými a nevzdelanými vo svojej ríši. Uvedomil si, že národ potrebuje nový systém písania. To ho prinútilo vymyslieť fonetickú abecedu. Zaumienil si vytvoriť pôvodné písmo, ktoré by sa Kórejčania ľahko naučili a používali, pričom premýšľal o miere gramotnosti ľudu a raste krajiny ako celku. Verí sa, že kráľ Sejong Veľký nariadil v roku 1443 svojmu dvoru, Sieni cti, aby vymysleli nový druh písma. Historické pramene uvádzajú, že systém písania vytvoril sám. Pôvodne sa písmo volalo Hunminjeongeum. Názov vymyslel sám kráľ Sejong Veľký. Po tom, čo písmo uzrelo svetlo sveta, povedal: „Inteligentný človek sa to môže naučiť pred obedom a blázon za desať dní.“ Prvýkrát bolo písmo uverejnené 9. októbra 1446. Tento dátum si Južná Kórea pripomína ako Deň Hangulu a ide o štátny sviatok, ktorý sa oslavuje od roku 2012. Termín hangul, v preklade „veľké písmo“, zaviedol kórejský lingvista Ju Si Gyeong až v roku 1912. V Severnej Kórei sa písmo volá Chosongul a Severokórejčania si jeho poctu pripomínajú 15. januára. V Južnej Kórei sa Sejong Veľký nachádza aj na papierovej bankovke s hodnotou 10-tisíc wonov.

Písmená hangul sa skladajú zo základných geometrických tvarov rozdelených na samohlásky a spoluhlásky. Spočiatku hangul tvorilo 28 symbolov, štyri symboly však neboli potrebné, a preto boli vyňaté. Existuje 14 spoluhlások a 10 samohlások, ku ktorým musíme pridať 5 dvojitých spoluhlások, 11 zložených samohlások a 11 zoskupení spoluhlások, aby sme dohromady vytvorili 40 písmen. Písmená hangul sa skladajú zo slabičných blokov s aspoň jednou spoluhláskou a jednou samohláskou. To je v kontraste s čínskymi alebo japonskými znakmi, v ktorých každý znak predstavuje samostatné slovo. Po vytvorení hangul mali ľudia z nižšej vrstvy a bežní ľudia šancu byť gramotní. Naučili sa čítať a písať po kórejsky, nezávisle bez klasického vzdelania. Hangul sa ľahko stal populárnym a Kórejčania si ho rýchlo osvojili. Bez ohľadu na pohlavie či spoločenskú vrstvu, ľudia získali novú príležitosť vyjadriť svoje vlastné slová písanou formou. Kým bežní Kórejčania boli z hangul nadšení, kórejská elita ho nedokázala prijať. Mnohí z nich verili, že hanja je jediný legitímny systém písania. Čínsky systém písania sa im zdal oveľa pokrokovejší a slušnejší. Hangul považovali za hrozbu pre svoj šľachtický status, keďže sa dal jednoduchšie naučiť ako hanja. Obávali sa, že sa odlíšia od zvyšku sveta tým, že budú používať „druhotriedny“ systém písania. Tvorca hangul, Sejong Veľký, v roku 1450 zomrel a písmo čakalo náročné obdobie.

Keďže elita považovala hangul za hrozbu pre vyššie vrstvy, snažila sa ho odstrániť. Dôvodom bolo napríklad umiestnenie plagátov zosmiešňujúcich kráľa Yeonsanguna po mestách v roku 1506. Nahnevalo ho to, a tak zakázal ľuďom učiť sa hangul a používať ho. Zakáz nebol účinný a bežní ľudia si k nemu stále nachádzali cestu. Na konci 16. storočia sa po krajine rozmohol trend ľudových príbehov, ktoré si Kórejčania zamilovali. Ľudia si čítali príbehy slávnych ľudových spisovateľov, čo ich neprestávalo baviť. To veľmi výrazne pomohlo hangul prežiť. Pero sa stalo silným nástrojom na boj proti šľachte. Posuňme sa o tristo rokov neskôr do 19. storočia, do obdobia vlády kráľa Kojonga. Kórea čelila problémom s korupciou, negramotnosťou a ľuďmi zo západu. Situácia v krajine kráľa netešila a chcel urobiť niečo, čo by vyriešilo všetky tieto problémy. Zaviedol sériu reforiem s cieľom zrušiť otroctvo, sociálne vrstvy a podporiť systém vzdelávania a zamestnanosti založený na zásluhách. Čo to má spoločné s hangul? Všetky oficiálne reformné dokumenty boli napísané v hangul. Od roku 1895 sa na školách začalo učiť v hangul a v roku 1896 boli vytlačené prvé noviny písané v hangul a v angličtine. Kráľ si uvedomil, že návrat k hangul a odklonenie sa od hanji by mohlo pomôcť vyriešiť problémy negramotnosti, korupcie, hrozieb a vplyvov zo západného sveta.

Tu však príbeh hangul nekončí. V roku 1910 nastúpila japonská okupácia Kórejského polostrova, ktorá stanovila v Kórei ako oficiálny jazyk japončinu. Japonci zakázali vyučovanie kórejskej literatúry. Kóreu však do značnej miery ponechala japonská cisárska administratíva svojmu osudu. Umožnila vyučovať a študovať hangul na školách a univerzitách. Stáročia v podstate len hovoreného kórejského jazyka odvážnymi obyvateľmi zanechali na hangul stopy. Chýbal centrálny orgán a bolo potrebné orezať niektoré nadmerné písmená a gramatické pravidlá. Inštitúcie ako Kórejská jazyková spoločnosť v tom čase bojovali za kórejský jazyk a v rokoch 1912 a 1930 bol kodifikovaný kórejský pravopis a písmo. V roku 1938 Japonsko prijalo politiku asimilácie a situácia v Kórei sa sprísnila. Kórejská kultúra bola postavená mimo zákon. Školy už nemohli vyučovať hangul a oficiálne dokumenty boli napísané v japončine. Počas tohto obdobia existencia kórejského jazyka a písma visela na vlásku. Kórejský jazyk a písmo zažili slobodu až v roku 1945 po odchode Japoncov. Kórejská vláda a bežní ľudia prijali kórejčinu a hangul ako svoj úradný jazyk a písmo. Druhá svetová vojna však rozdelila Kóreu na dve časti. Severná Kórea v roku 1949 založila oficiálny systém písania hangul, ktorý úplne zakazoval hanju. Na druhej strane sa v Južnej Kórei za určitých okolností používajú písmená z hanji (viď tri obrázky nižšie) dodnes. Vo všeobecnosti si však obe časti dokážu stále porozumieť.

Viete si predstaviť kórejskú drámu alebo kórejský pop bez použitia kórejských slov? Pravdepodobne nie. Okrem sledovania kórejských drám a počúvania kórejského popu má hangul aj iný dôležitý význam. Hangul spôsobil, že celá kórejská populácia sa stala gramotnou. Hangul pomohol rozlíšiť ľudí na Kórejskom polostrove ako jedinečných. Vďaka hangul sa zvýšilo HDP v Južnej Kórei štvornásobne a Južná Kórea sa stala popkultúrnou a technologickou veľmocou. V Kórejčanoch písmo pomohlo vzbudiť národné cítenie. Vytvorenie vlastnej abecedy zblížilo ľudí. Vďaka hangul našli Kórejčania svoju identitu, ktorá ich odlišuje od ostatných. Je ich vlastnou, ktorú si od nikoho nepožičiavajú. Hangul si prešiel mnohými náročnými obdobiami, ale vďaka vôli bežných ľudí, ktorí sa za svoje písmo postavili a bojovali, dokázal prežiť až do dnešných dní. Ak by sa tak nestalo, mnohé veci, ktoré poznáme a na kórejskej kultúre obdivujeme, by už nemuseli existovať. Hangul je skutočne hodný svojho mena: je veľkým písmom.

Zdroj: ling-app.com