Započúvajte sa do zvukov Japonska: 6 tradičných hudobných nástrojov, ktoré našli miesto v súčasnosti

Simona Šramová
Kultura
Foto: web-japan.org

Tradičné japonské hudobné nástroje ostali pomerne nezmenené už od 5. storočia nášho letopočtu po súčasnosť a predstavujú bohatú históriu hudby a jej miesto v histórii a budúcnosti Japonska.

Tradičná hudba je fantastický spôsob, ako sa zoznámiť s históriou akejkoľvek krajiny. Hudba je veľkou súčasťou japonskej kultúry: ovplyvňuje médiá, ekonomiku a módne subkultúry. V minulosti sa s veľkou gráciou predstavovala na kráľovských dvoroch, v súčasnosti znie počas divadelných predstavení, vo svätyniach, televízii či na festivaloch. Počiatky tradičnej japonskej hudby siahajú tisícky rokov späť, keď jej zvuk silno ovplyvnila hudba z Číny prostredníctvom budhizmu. Množstvo dodnes populárnych japonských tradičných nástrojov má pôvod v Číne, keď sa časom prispôsobili potrebám domácich. Tradičná japonská hudba má meditačný charakter s vysoko rituálnym vystupovaním. Spájaná je s bojovým umením či čajovými obradmi alebo kaligrafiou. Hudba predstavuje prírodné zvuky a zvuky života prostredníctvom bicích, dychových a strunových nástrojov. Zaujímavosťou tradičnej japonskej hudby je absencia pravidelných taktov a dôležitou súčasťou skladieb je ticho.  

Jedným z najjednoduchších dychových nástrojov je shinobue: rovný kus dreva s vyrezanými otvormi pozdĺž nástroja. Zvuk, ktorý sa mení v závislosti od dĺžky nástroja, pripomína vtáky a je podobný flaute. Jedným z najpopulárnejších dychových nástrojov je shakuhachi. Nástroj nazývaný „japonská flauta“ sa používal pre meditáciu zen budhistických mníchov. Čínski mnísi priniesli nástroj v 10. storočí z Číny cez Kóreu do Japonska. Počas stredoveku nástroj získal pozornosť v sekte Fuke zen budhistických mníchov, známych ako komuso. Pre odlúčenie od sveta nosili na hlavách prútené koše. V 19. storočí bola sekta Fuke rozpustená a vláda zakázala na nástroji hrať. Zákaz netrval dlho a shakuhachi mohol sprevádzať iné tradičné hudobné nástroje ako koto a shamizen. Názov je odvodený od jeho pôvodnej dĺžky: jeden shaku (30,3 cm) a osem (v japončine hachi) sun (3 cm). Dnešná podoba shakuhachi pochádza z éry Edo. Shakuhachi sa vyrába z bambusu a slonoviny. Má štyri otvory vpredu pre prsty a jeden vzadu pre palec. Jeho zvuk dodnes počuť v moderných žánroch ako jazz, rock či tradičný folk. Zložitejším dychovým nástrojom je sho, zložený zo 17 rôzne dlhých píšťal vyrobených z bambusu, ktoré sú prepojené.

Tradičné japonské bicie nástroje sa líšia veľkosťou, od malého ručného bubna až po velikánsky zaoblený bubon, ktorý vyžaduje stojan. Ich súhrnné označenie je taiko. Pôvod bicích nástrojov v Japonsku ostáva záhadou, mnohé historické záznamy navrhujú, že sa do Japonska dostali vplyvom čínskej a kórejskej kultúry niekedy na začiatku 6. storočia. Jedným z najznámejších bubnov v Japonsku je tsuzumi, bubon v tvare presýpacích hodín, ktorý je utiahnutý stuhou zvanou cho. Hrať je možné na oba konce bubna. Tento bubon najčastejšie počuť vo svätyniach. Jeho zvuk sa dá nastaviť podľa toho, ako pevne alebo voľne je koža natiahnutá na bubne. Snáď jedným z najdekoratívnejších bubnov je tsuridaiko, ktorý sa používa hlavne pri tradičnom hudobnom umení, napríklad v orchestri bugaku. Bubon má hrúbku 12 cm a šírku 60 cm. Je položený na stojane, hrá sa naň udieraním na prednú stranu dvoma paličkami. Tento konkrétny bicí nástroj sa nazýva aj gakudaiko. Najväčším bicím nástrojom je odaiko. Tento bubon je veľmi bežné vidieť v chrámoch a svätyniach. Jeho použitie na posvätných miestach znamená, že sa často označuje ako palácový bubon. Môže produkovať silný zvuk.

Strunové nástroje tvoria prevažnú väčšinu tradičných japonských hudobných nástrojov. Jedným z nich je koto, ktoré je považované za národný hudobný nástroj Japonska. Je podobné kórejskému gayageum a čínskemu zheng. Do Japonska sa dostalo v ranom stredoveku z Číny a malo zo začiatku len päť strún. Tradične existujú dva typy koto: so 17 strunami a s 13 strunami. Moderné koto máva do 25 strún. Hrá sa na ňom tak, že hudobník kľačí či sedí a koto má položené na zemi. Na väčšine moderných koncertoch a diplomatických stretnutiach je nástroj umiestnený na stojane, takže hudobník môže sedieť na stoličke. Na koto sa hrá brnkaním na struny palcom a prvými dvoma prstami pravej ruky. Ľavá ruka mení výšku či zvuk struny stlačením alebo potiahnutím. Koto je veľmi dlhé, môže merať až 190 cm. Japonci ho vnímajú ako najromantickejší nástroj. Príklad možno nájsť v japonskej literatúre v časti The Tale of Genji, v ktorej sa hlavný hrdina hlboko zaľúbi do záhadnej ženy, ktorú nikdy predtým nevidel po tom, čo ju z diaľky počul hrať na koto.

Jedným z najpopulárnejších strunových nástrojov, ktoré sa dodnes používajú, je shamisen. Ide o typ nástroja štvorcového tvaru podobného lutne, ktorý má tri struny. Struny sú na nástroji natiahnuté od jedného konca po druhý, vďaka čomu má podobný vzhľad ako gitara či husle. Struny sú vyrábané z krúteného hodvábu. Existuje celá škála štandardných shamisen, ktoré sa líšia podľa žánru od hosozao (tenký krk) po futazao (hrubý krk). Charakteristický je aj vznik pretrvávajúcej rezonancie zvanej sawari. Dnešná podoba pochádza z éry Edo, keď sa nástroj používal v divadlách ako bunraku či kabuki. Používa sa dodnes v ľudovej a umeleckej hudbe ako sprievod k lyrickej piesni. Nájsť ho môžeme aj v súčasnej hudbe. Do Japonska shamisen prišiel z Číny v 16. storočí, jeho predchodcom je čínsky hudobný nástroj sanxian. V priebehu rokov sa vizuál menil, keď sa prispôsoboval modernejším spôsobom. V minulosti bol pokrytý mačacou či psou kožou. V modernej ére nástroj preslávili Yoshida Brothers. Ich pieseň Kodo sa dostala do reklamy pre Nintendo Wii v Severnej Amerike v roku 2006.

Shamisen bol prvýkrát objavený na Okinawe. Dostal meno sanshin. Hoci je podobný shamisen, je pokrytý haďou kožou. Na Okinawe to predstavovalo symbol bohatstva. Aby domácim priniesol šťastie, vyrábali páry nástrojov z rovnakého druhu dreva a vystavovali ich na parapet. Sanshin zvykli aj ukladať do lakovanej škatule, keď ho pokladali za poklad. Sanshin tak nie je iba hudobným nástrojom, ale má osobitý význam v rámci okinawskej kultúry. Sanshin má tri struny (sanshin znamená v japončine „tri struny“). Struny sa delia na mužskú, strednú a ženskú. Mužská struna vytvára najnižšie, ženská najvyššie tóny. Sanshin sa nachádza v každej okinawskej domácnosti a je vyrábaný tak, aby sa mohol dediť čo najdlhšie z generácie na generáciu. Používa sa na promóciách a iných špeciálnych ceremóniách a oslavách. Miestnymi je sanshin považovaný za dušu folkovej hudby na Okinawe. Na nástroji hrajú rôzne vekové kategórie, od dvoch rokov až po sto. Zaujímavosťou je, že nástroj používa na zapisovanie nôt čínske znaky.

Posledným japonským tradičným hudobným nástrojom v tomto článku je biwa. Biwa je lutna s krátkym krkom, ktorá sa hrá s veľkým brnkadlom, známym ako bachi. Aj tento nástroj má pôvod v Číne a do Japonska sa dostal niekedy v 7. storočí nášho letopočtu. Potulní hudobníci, známi ako biwa-hoshi, boli v minulosti veľmi populárni. Hudba sprevádzala rôzne príbehy, z ktorých najznámejší bol The Tale of The Heike. Vrchol nástroj prežíval v období raného stredoveku v gagaku (tradičnej japonskej dvornej hudbe). Na popularite postupne však rokmi strácal a s prílevom modernej západnej hudby na konci 40. rokov minulého storočia takmer úplne zanikol. Biwa má mnoho variácií, zvyčajne má tri až päť strún. Najznámejšia je satsuma biwa. Je dlhá od 60 cm do 106 cm. V súčasnosti sa množstvo japonských hudobníkov pokúša oživiť zvuk tohto nástroja, keď ho začleňuje do západnej hudby.

Tradičné japonské hudobné nástroje sú rozmanité a dajú sa použiť na vysvetlenie nielen kultúrnych tradícií krajiny, ale aj histórie. I keď mnohé z nástrojov zanikajú v dôsledku nemilosti dnešnej japonskej mládeže, ktorá uprednostňuje moderné nástroje západného štýlu, existujú niektorí hudobníci, ktorí sa snažia obnoviť tradičné nástroje tým, že im dávajú nový život fúziou. Tradičné japonské hudobné nástroje môžete často zažiť v podobe súčasnej rockovej hudby, ale niekedy aj popu. Jedným z najlepších spôsobov, ako zažiť tradičné japonské hudobné nástroje, je navštíviť Japonsko a zúčastniť sa koncertu vo svätyni alebo chráme, umeleckého podujatia alebo tradičného festivalu. To sa pre nejaký dôvod pre niektorých nedá momentálne dosiahnuť, a tak je dobrou alternatívou online hudba. Treba dúfať, že Japonsko si svoj typický zvuk uchová a bude sa naďalej dediť aj pre budúce generácie. Takou nádejou je kapela Waggaki Band, ktorá používa nástroje, ktoré sme v článku vymenovali.

Zdroj: livejapan.com, tankenjapan.com

Diskuze
Pokud chcete přispět do diskuze, musíte se přihlásit.