Recenzia: Say I Love You rozpráva príbeh o dievčati, ktoré prostredníctvom vzťahu objavuje radosť života a priateľstvo

Japonský film Say I Love You je klasickým príbehom o tichom a nespoločenskom dievčati, ktoré nadobudne sebavedomie a silu prostredníctvom vzťahu s populárnym chalanom.

Tachibana Mei (Kawaguchi Haruna) je 16-ročné dievča, ktoré nemá priateľa a ani kamarátov pre traumu z detstva. S nikým sa nerozpráva a neverí nikomu. Je stále sama, študuje a popri škole pracuje. Keď ju v škole spolužiak Nakanishi Kenji ťahal za sukňu, nechtiac kopla populárneho a krásneho Kurosawu Yamata (Fukushi Sota). Yamato je Mei očarený a chce veci vysvetliť, preto dá Mei svoje číslo, ktoré jej napíše na papierik. V mobile má Mei kontakt len na svoju mamu a prácu. Jedného večera v kníhkupectve si Mei všimne, že ju niekto sleduje. Zavolá mame, ktorá jej nedvíha, preto nemá inú možnosť, ako zavolať Yamatovi. Ten do obchodu príde a aby prenasledovateľa odlákal, hrá jej priateľa a pobozká ju. Prenasledovateľ odíde. Týmto bozkom Mei postupne otvára srdce a postupne si začína k Yamatovi budovať dôveru a lásku.

Film Say „I Love You“/Sukkite Ii Nayo pochádza z roku 2014. Natočený je podľa rovnomennej mangy autorky Kanae Hazuki. Film je trošku klišé, ale zároveň je roztomilý a zábavný, ale bez hĺbky a zložitého deja. Pomalý a rýchly zároveň. Preto som niektorým okamihom medzi hlavnými postavami nemohla uveriť. Sledujeme spočiatku samotársku a nedôverčivú Mei a populárneho študenta Yamata. Ich vzťah Mei učí byť spoločenskou a vytvárať si kamarátov. Pre Mei je to však stále náročné prispôsobiť sa novému spôsobu života, a preto má často problémy vyjadriť city Yamatovi. Cez všetky nedorozumenia, ktoré sa medzi nimi udejú, a vysvetľovania sa medzi nimi vytvára niečo pevné a trvácne. Obaja sa naučia hovoriť „ľúbim ťa“. Fukushi Sota a Kawaguchi Haruna vytvorili zaujímavú dvojicu. Niekto medzi nimi chémiu nenašiel, niekto áno, ale musí sa uznať, že hrali presvedčivo. Sota mal žiarivý úsmev, nedalo sa nesmiať spolu s ním. Z Hany som občas mala pocit, že nevie, ako má niektorú scénu spracovať, ale postupne sa to stále zlepšovalo a jej pocity som vnímala spolu s ňou. Čo som si ako milovník japonských snímok všimla už dávno, že najmä staršia tvorba so sebou prináša bozkávanie, pri ktorom má divák pocit, že je nútené a najmä hlavná hrdinka čaká, kedy to skončí. Vo filme sa dvojica bozkávala často, ale spôsob, akým sa ho Mei snažila odstrčiť rukami… necítila som preto nič. Len mi bolo trápne.

Netreba zabudnúť ani na ostatné postavy, ktoré dotvárali dej. Ichikawa Tomohiro hral Kai Takemuru. Jeho blonďavý účes bol výrazný. Vždy sa smejem na účesoch v japonských snímkach, pretože v reálnom živote sa študenti nesmú maľovať a nesmú mať vlasy inej farby ako čierne. Ide o vedľajšiu úlohu so zaujímavým príbehom. Dojalo ma, ako chcel odplatu pre tých, ktorí ho šikanovali, ale nakoniec sa rozhodol pohnúť so svojím životom ďalej. Príjemnou postavou je Aiko Muto (Adachi Rika). Táto postava bola vyspelá a nemala nezmyselné postoje. Nasleduje aj atraktívny Kenji Nakanihi (Nagase Tasuku), ktorý to celé spôsobil, a Masashi Tachikawa (Yamamoto Ryosuke), Yamatov kamarát. Obľúbila som si postavu Asami Oikawa (Nishizaki Rima). Napriek tomu, že si kvôli jej väčším prsiam robia ostatní srandu, ona sa na to nehnevá a ich reči si nepripúšťa k srdcu. Rima tejto postave vdýchla dávku jemnosti. Kde sa objaví populárny chalan, musí sa objaviť aj zákerné dievča, ktoré ho chce pre seba, a tým je Megumi Kitagawa (Yagi Arisa). Vo filme však nebola až tak zlá, ako by si niekto myslel. 

Filmom sprevádza inštrumentálna hudba, ktorá skvelo ladí s pozadím príbehu a emóciami. Na záver filmu ma prekvapilo, že som počula pieseň Happily britskej skupiny One Direction. Dôležitým prvkom je kamera s medovými farbami a prostredie. Film nie je výnimočný, stojí však za pozretie. Ja som si pri ňom skvelo oddýchla. Niekedy človek nechce premýšľať. Chce sa niekedy pozerať len na niečo farebné, čo sa hýbe a pri čom sa môže zasmiať. Toto je ten prípad. Film si môžete s anglickými titulkami pozrieť TU.