Zoznámte sa s autentickými psími plemenami pochádzajúcimi z Číny

Čína je krajina opradená legendami a mýtmi, preto nie je prekvapujúce, že pôvod niektorých jej psích plemien pochádza práve z nich. Zistite, ktoré plemená pochádzajú z tejto krajiny, pričom niektoré vás môžu prekvapiť!

Na základe artefaktov a archeologických objavov vedci zistili, že psy boli v raných čínskych civilizáciách vnímané predovšetkým ako pomocníci pri práci. Časom sa čínske plemená psov vyvinuli na rodinných ochrancov a symboly šťastia. Na rozdiel od psov pochádzajúcich z Japonska sú čínske plemená psov rozmanitejšie. Niektoré čínske plemená patria k najstarším a najvzácnejším na svete. Štúdia o psích genómoch z roku 2015 zistila, že psy z východnej Ázie majú najvyššiu genetickú diverzitu medzi pôvodnými skupinami psov a sú užšie prepojené s vlkmi. Psie kosti boli objavené v neolitických (doba kamenná) hroboch v Číne, z ktorých niektoré sú staré 15-tisíc rokov. Zistenia naznačujú, že domestikované psy pravdepodobne pochádzajú z Číny. Psy v tejto časti sveta boli pôvodne chované na pasenie, lov, prepravu a pomáhali raným ľuďom s každodennými úlohami. Napríklad dedina Banpo v čínskej provincii Shaanxi bola plná ľudí a zvierat od roku 4500 do roku 3750 p. n. l.. Dedinčania pracovali so psami a výskumníci veria, že akonáhle sa psy stali nevhodnými na prácu, dedinčania ich zabili pre kožušinu a na obživu. Staroveké farmárske komunity v Číne jedli psie mäso, keď to bolo potrebné. Živili sa obilninami a zeleninou, takže psy boli blízka možnosť, ako získať proteíny. Keď sa v roku 600 n. l., počas vlád dynastii Sui a Tang, budhizmus a islam stali populárnymi, veľa ľudí v Číne prestalo jesť mäso. Napriek tejto skutočnosti sú psy v čínskej kultúre uctievané a úzko späté s ochranou v tomto aj budúcom svete.

Mnohé staroveké čínske filozofie uvádzajú, že psy spájajú živých a mŕtvych. O psovitých šelmách sa hovorilo, že ponúkajú ochranu v posmrtnom živote, sprevádzajú svojich majiteľov na ich ceste a bránia ľudí na Zemi pred duchmi. Z tohto dôvodu mnohí členovia cisárskej rodiny a významní občania trvali na tom, aby boli pochovaní spolu so psom. Existujú dôkazy, že obyvatelia dediny Banpo obetovali psov a pochovávali ich pred domami na odohnanie zla a ochranu. Táto prax sa premenila na tradíciu slamených, kamenných alebo nefritových figúrok psov, aby chránili domov a rodinu. Archeológovia identifikovali veľa psov v starovekom čínskom umení okolo roku 150 p. n. l.  Psy sa začali objavovať ako strážcovia v budhistických chrámoch, ako spoločnosť mníchov či cisárov. Aj keď psy v čínskej kultúre symbolizujú ochranárstvo, neboli vždy akceptované ako domáce zvieratá. V 14. storočí bolo vlastníctvo psov spôsobom, ako deklarovať vysoký spoločenský status, čo však trvalo do 17. storočia, keď vlastníctvo domáceho psa bolo vnímané ako plytvanie zdrojmi. Ešte v 80. rokoch 20. storočia boli v Pekingu zakázané psy ako domáce zvieratá (v roku 1994 sa zákaz zmenil na miernejšie obmedzenie). Do roku 2003 boli domáce psy povolené, len ak boli malého vzrastu. Len v roku 2020 boli psy čínskym Ministerstvom poľnohospodárstva oficiálne vyhlásené za spoločenské zvieratá a nie za „dobytok“. Dnes v Číne žije viac ako 5 miliónov domácich miláčikov. Postupne si predstavme unikátne čínske plemená psov.  

Pekinský palácový psík patrí k plemenám, ktoré boli v Číne vyšľachtené ako zábavka pre jej vládnuce vrstvy od roku 700 n. l. Podľa legendy ho vytvoril Budha, ktorý zmenšil leva na menšiu veľkosť. Pôvodne ho mohli vlastniť len členovia cisárskej rodiny, trestom za jeho krádež bola smrť. Západný svet sa o psíkovi dozvedel kvôli britským vojakom, ktorí zaútočili na cisárov letný palác v Pekingu počas ópiových vojen v roku 1860. V 90. rokoch 19. storočia bol pekinský palácový psík privezený do USA, odkiaľ sa rozšíril do celého sveta. Šteniatka pekinského palácového psíka sú známe láskavou povahou a lojalitou k majiteľovi. Ďalšie plemeno Shih-Tzu sa stalo mimoriadne obľúbeným na celom svete od 30. rokov 20. storočia, keďže ide o hypoalergénnu rasu (psíka môžu vlastniť aj ľudia s alergiou na srsť). Jeho existencia siaha do obdobia 1000 rokov p. n. l., keď ho v starovekej Číne chovali ako cisárske domáce zvieratko. Doslovne sa prekladá ako „malý lev“ a viaže sa k nemu legenda. Keď bol Budha na cestách, spoločnosť mu robil Shih-Tzu. Budhu prepadli lupiči s úmyslom okradnúť ho a zavraždiť. Aby malý psík ochránil Budhu, zmenil sa na obrovského leva a vystrašil ich. Toto plemeno sa dožíva vysokého veku, a to až 18 rokov.

Šarpej je psík, pri ktorom nemusíte mať obavu z vrások. Toto pokojné a nezávislé plemeno psov, ktoré nezvykne štekať, sa za vznik pripisuje južným provinciám starovekej Číny v období 200 p. n. l. Starovekí Číňania pôvodne šľachtili šarpeja, aby strážil cisársky palác a chránil cisársku rodinu. Koža tohto psíka bola navrhnutá tak, aby ho ochránila pri psích zápasoch. V roku 1949 zaviedla čínska komunistická strana vysoké dane za psov a neskôr psov zakázala, čo spôsobilo, že psík takmer vyhynul. Psík je zapísaný v Guinessovej knihe rekordov, keď bol v 60. a 70. rokoch považovaný za najvzácnejšie plemeno psov na svete. Za jeho záchranu sa zaslúžil chovateľ tohto plemena Matgo Law, ktorý žil v Hong Kongu a požiadal svet, aby pomohol zachrániť tento druh. Law sa obával, že vtedajšia britská kolónia by sa pripojila k Číne a stala sa predmetom prísnych obmedzení týkajúcich sa psov. V roku 1979 americký magazín Life Magazine vypočul majiteľove prosby a šarpeja uverejnil na svojej titulke. Po zverejnení čísla predaj šteniatok šarpeja v USA prudko vzrástol. Zaujímavosťou psíka je, že má modro-čierny jazyk. Viaže sa k tomu legenda, že je to tak, aby odohnal zlých duchov, keď šteká. Čau-čau môže byť jedným z najstarších psích plemien na svete, keď jeho pôvod siaha do 11. storočia p. n. l. Vlastnili ho čínski šľachtici, ale aj sedliaci. Pôsobil v cisárskom paláci, ale aj ako pomocník pri love, záprahu, strážení či pasení. Povedomie západného sveta získal v 20. rokoch 19. storočia, keď bol ako čínsky divoký pes vystavený v londýnskej ZOO. Zaujímavosťou je, že cisár z dynastie Tang v 8. storočí vlastnil asi 5-tisíc psíkov tohto plemena.

Xiasi Quan je pomenovaný podľa miesta, kde vznikol: v dedine Xiasi, v čínskej provincii Guizhou. Quan znamená pes. Hovorí sa, že v roku 1080 si ho miestni obyvatelia vypestovali a ako k loveckému psovi k nemu vyvinuli špeciálnu úctu. Verili, že toto plemeno im prinesie bohatstvo a prosperitu. Vtedy aj dnes sú psy známe svojím milým správaním a nehou. Ide o bystré plemeno, ktoré sa jednoducho trénuje. Vo svete nejde o veľmi populárne plemeno a hrozí mu vyhynutie, keď sa jeho počet odhaduje v niekoľkých stovkách. Čínsky chocholatý pes je plemeno, ktoré je tak trochu opradené záhadou. Verí sa, že starodávne bezsrsté psy, ktoré sú vhodné aj pre alergikov, boli prevezené do Číny z Afriky, kde si ho domáci šľachtili do menších verzií. Toto plemeno bolo po stáročia nazývané aj čínsky lodný pes, pretože námorníci z celého sveta uctievali toto plemeno pre ich schopnosť chytiť a zabiť nebezpečného škodcu prenášajúceho choroby a žijúceho na palube – krysy. Ide o ostražitého psíka, ktorý je láskavý a veľmi rád šantí. Niekedy sa o ňom hovorí ako o mačkovitom psovi, pretože miluje výšky a lezenie rovnako ako mačky.

Ďalším starším plemenom je Lhasa Apso, ktorého pôvod sa datuje do roku 1000 p. n. l. Predpokladá sa, že pochádza z oblastí Himalájí. Primárne sa používal ako pomoc vojakom pri strážení vchodov do palácov a budhistických kláštorov. Lhasa Apso je úzko spätý s dalajlámom, ktorý toto plemeno v 40. rokoch 20. storočia daroval svetu ako symbol šťastia a prosperity cestovateľovi a prírodovedcovi Suyadamovi Cuttingovi. Názov Lhasa pochádza z názvu posvätného mesta Tibetu a Apso sa prekladá ako „dlhosrstý pes“. Citlivý a láskavý tibetský teriér v skutočnosti vôbec nie je teriér. Ako možno vidieť z jeho jedinečného vzhľadu, sotva zdieľa nejaké vlastnosti s teriérmi, ktorých poznáme na Západe. Pomenovanie dostal vďaka európskym cestovateľom, ktorí sem prišli, a psík im pripomínal teriérov z Európy. Má dvojitú srsť s veľmi dlhou vrchnou srsťou a labkami pripomínajúcimi snežnice. Je zrejmé, že bol vyšľachtený pre prežitie v Himalájach. Rovnako ako Lhasa Apso, aj tieto psíky bolo vidno v budhistických kláštoroch, kde sprevádzali dalajlámu. Počas dlhej histórie sa plemeno využívalo aj ako strážny a pastiersky pes. Často je označený ako „svätý pes Tibetu“. Dodnes sú veľmi obľúbenou voľbou pri kanisterapii.  

Tibetská doga z prostredia Himalájí sa považuje za najdrahšie plemeno psov na svete. Tento psík je vnímaný ako symbol statusu. Je pôsobivo veľký a primárne sa používa na stráženie. Tibetská doga údajne chránila Alexandra Veľkého a aj dalajlámu. Zaujímavým faktom je, že v roku 2014 sa tibetská doga predala za takmer 2 milióny dolárov. Ďalším psíkom z Tibetu je tibetský španiel, veľmi staré plemeno a rovnako ako tibetský teriér ani tento psík nie je španielom. Bol jedným z vybraných strážcov pre budhistické kláštory. Napriek svojmu malému vzrastu bol tibetský španiel veľmi zručný vo svojej práci. Psy sedeli vysoko na výklenkoch stien a štekali, keď sa k nim priblížili cudzinci. Vďaka svojim koreňom dnes majitelia môžu od tohto psíka očakávať pozorného a vynikajúceho ochrancu domova.

Mnohí sú prekvapení, keď sa dozvedia, že mopslík je čínsky psík. Mopslíky boli chované ako spoločníci v kláštoroch a boli obzvlášť obľúbenými u budhistických mníchov. Pri šľachtení sa čínski chovatelia zamerali na vytvorenie vzoru vrások na čele, aby sa podobali čínskemu znaku pre princa. Najpopulárnejšia teória o názve psa je, že meno pochádza z opíc kosmáčov, ktoré boli známe ako opice mops. Tie boli populárnymi domácimi miláčikmi na začiatku 18. storočia a ich tváre vyzerajú podobne ako tváre mopslíkov. Iná teória hovorí, že názov pochádza z latinského slova pugnus, čo znamená päsť. Popularita mopslíkov sa rozšírila z Číny do Japonska a Ruska a nakoniec do celej Európy, kde sa rýchlo usadili v kráľovských palácoch a domácnostiach vyšších vrstiev. Dnes sú vďaka láskavým povahám a klaunským kúskom obľúbenými spoločníkmi na celom svete. Chongquingský pes je jedným z najstarších a najnevšednejších psích plemien na svete. Hovorí sa, že ich je len dvetisíc. Pôvodne boli chované v horskej oblasti na hranici Sichuan-Yunnan ako lovecké psy. Sú vynikajúcimi ochrancami, takže cudzích ľudí spočiatku neprijímajú láskavo. Skorý tréning je nutnosťou. Ich červenohnedá srsť je veľmi krátka a ich príliš časté kúpanie vysušuje pokožku.  

Jedným z posledných dvoch psíkov, ktoré si predstavíme, je Shanxi Xigou, staré plemeno z Číny. Jeho maľby sa nachádzajú v hrobke princa dynastie Qin, ktorá je stará 2500 rokov. Plemeno dostalo svoje meno od čínskeho boha Zhang Xian, ktorý má často podobu psa. Niektorí odborníci sa domnievajú, že ide o pôvodné plemeno chrtov. Cisári používali týchto rýchlych psov na lokalizáciu a sledovanie koristi. Keď čínska vláda zakázala občanom lov, psík stratil svoju užitočnosť. Dnes je toto plemeno vzácne a Číňania sa pokúšajú obnoviť jeho populáciu. Posledným psíkom v našom predstavovaní je Laizhou Hong alebo aj čínsky červený pes (pretože hong znamená červený). Verí sa, že psy boli vyšľachtené spojením pôvodných čínskych plemien s nemeckým ovčiakom a rotvajlermi v 19. storočí, keď sa nemeckí osadníci dostali do Číny. Tieto psy sú odvážne a láskavé a sú dobrými spoločníkmi.

Zdroj: purewow.com, the sprucepets.com, rd.com