Jedným zo severokórejských utečencov, ktorí žijú slobodný život v Južnej Kórei, je sympatický Kim Pil Ju. Pred útekom zo Severnej Kórey prežil peklo. Videl umierať kamarátku, trpel hladom, domácim násilím a hemofíliou, ktorá mu zachránila život. Prečítajte si príbeh muža, ktorého nezlomná túžba po živote hnala trikrát, kým sa konečne dostal na slobodu.
Severná Kórea je jednou z najizolovanejších krajín na svete. Nikto presne nevie, čo sa v krajine deje okrem jej obyvateľov. Každým rokom počet severokórejských utečencov stúpa. Utekajú z krajiny v nádeji na lepší život. V Južnej Kórei žije viac ako 30-tisíc severokórejských utečencov. Niektorí z nich sa o svojom príbehu rozhodnú rozprávať nahlas. Jedným z tých, ktorí porozprávali o živote v Severnej Kórei a úteku, je Kim Pil Ju, usmievajúci sa tridsiatnik. V Severnej Kórei prežil väčšinu života. Bol poslušným občanom, ktorý miloval svoju vlasť. Necítil však slobodu a mal hlad. Zo Severnej Kórey ušiel v roku 2001, od roku 2006 žije v Južnej Kórei. „Keď sa vraciam späť k spomienkam na detstvo, je to, ako keby to bolo včera. Počas hladomoru v Severnej Kórei v 90. rokoch zomrelo viac ako 3 milióny ľudí. Mnoho detí ostalo sirotami a bez domova. Bol som jedným z nich. Mama mi povedala, aby som ostal v sirotinci, pretože musela odísť, aby zarobila peniaze. Sľúbila mi, že sa vráti. V podstate som musel ostať nažive, až kým sa nevrátila. Vláda poskytuje prístrešok pre deti bez domova. Mal som miesto, kde som v noci mohol prespať, ale mali sme len jedno jedlo denne. Bola to polievka z kukuričnej múky. Ak ste mali šťastie, našli ste v nej tri zrnká kukurice. Obyčajne tam však bolo len jedno zrnko alebo žiadne. Samozrejme, nestačilo to, takže deti cez deň zo sirotinca utekali a žobrali alebo jedli odpad z jedla, ktorý našli na ulici, a niektoré aj kradli.“
Kim Pil Ju opísal, že bol „kosť a koža“ a na hranici smrti. „Je zázrak, že som ostal nažive. V podstate som čakal, kedy umriem. Vtedy som po prvýkrát uvidel niekoho umrieť. Dodnes si veľmi živo pamätám, ako sa to všetko stalo. Na ulici som bol s jedným dievčaťom, ktoré bolo odo mňa o dva roky mladšie. Mal som dvanásť rokov, ona mohla mať desať. Ona a ja sme sedeli vedľa seba na ulici, pozorovali sme, ako popri nás chodia ľudia. Keď sa dalo, uchmatli sme si od nich jedlo, ak im niečo spadlo. Jedného dňa mi povedala: ‘Som unavená.’ Odpovedal som jej, že ja tiež, boli sme na tej istej lodi. Povedala mi, že sa jej dá spať a ľahla si vedľa mňa. Zrazu som zbadal roj múch. Možno to bolo tým, že sme obaja boli špinaví, ale ona bola v podstate zakrytá muchami, najmä okolo zadku. Keď som sa na ňu pozrel, videl som, že je v tých miestach špinavá. Prišlo mi zle a odišiel som od nej. Keď som sa obzrel, všetky jej telesné otvory boli plné múch. Oči, nos, ústa, uši a zadok. Jej oči vyzerali čierne ako panda. Bolo to niečo, čo som predtým v živote nevidel, takže som bol pomerne vystrašený. V noci som sa dozvedel, že zomrela. Jej telo bolo nájdené na rovnakom mieste, kde som ju videl naposledy. Vysvitlo, že som s ňou bol počas jej posledných chvíľ. Keby som vedel, že umiera, mohol som od nej uchmatnúť zopár múch, ale vtedy som to nevedel. Zomrela od hladu, ja som mohol byť ďalší. Veľmi mi pomohla. Vždy videla jedlo a povedala: ‘Oppa, prichádza dodávka s jedlom, mali by sme sa na to pozrieť.’ A ja som išiel s ňou. Možno mala len desať rokov, ale bola veľmi chytrá. Takže kedykoľvek na ňu myslím… je mi to všetko ľúto,“ rozprával o svojej kamarátke so slzami v očiach. „Moje dni bez domova v Severnej Kórei sú plné podobných bolestivých spomienok.“
O dva alebo tri dni od smrti dievčatka sa mama poňho do sirotinca vrátila. Stále nemali kde bývať, preto sa potulovali. Jeho mama spoznala muža, ktorého sa rozhodla si vziať. Nie z lásky, vlastnil dom. V jednej domácnosti spolu žili štyri až päť rokov, ale nebolo to jednoduché. Kim Pil Ju zažíval domáce násilie. Jeho nevlastný otec bol alkoholik. „Mám hemofíliu, čo znamená, že nemôžem vykonávať fyzicky náročné úkony. Môj nevlastný otec vlastnil asi 325 metrov štvorcových poľa a ja som sa o to musel starať. Nemali sme stroje, nemohli sme vlastniť kravy, museli sme robiť manuálne. Z toho dôvodu som nechodil do školy. Musel som vynechať strednú školu, aby moji nevlastní súrodenci mohli chodiť do školy. Keď som mal 17 rokov, všetko dosiahlo vrchol. Dovtedy bolo mojím narodeninovým prianím mať misku ryže s volským okom, čo som dovtedy neochutnal. Oslavujem narodeniny 11. augusta, keď ešte kukurica nie je vhodná na zber, ale ten rok vyzerala kukurica dostatočne zrelá. Naučil som sa, kedy nevlastný otec nie je doma a v ten deň nemal byť doma. Vzal som si kukuricu a začal ju grilovať, keď som odrazu počul, ako nevlastný otec prišiel domov. Povedal: ‘Čo to je za smrad? Čo je to tu za zvuk, že sa niečo griluje?’ Priznal som sa mu, keď na mňa zvrieskol: ‘Ty malý bastard, dostal som ťa. Povedal som ti, aby si robil na poli, ale ty kradneš jedlo ako zlodej?’ Veľmi silno ma kopol do hrude, až mi vyrazil dych. Krv vo mne vrela a nedokázal som nič povedať. Keby som niečo povedal, kopal by ma ešte viac. Ten okamih som bol mojej mame veľmi vďačný, lebo sa ma prvýkrát zastala. Povedala mu: ‘Čo Pil Ju urobil zlé? Nedávno mal narodeniny. Čo si preňho urobil na narodeniny? Tá jedna kukurica je pre teba tak dôležitá?’ Keď som to počul, takmer som sa rozplakal. Po všetkých rokoch moja mama stratila v neho akúkoľvek vieru a to bol okamih, keď sme sa obaja rozhodli, že zo Severnej Kórey utečieme.“
Mama Kim Pil Jua túžila odísť do Číny. S mamou ušiel z domu a po prvýkrát okúsil slobodu bez násilia nevlastného otca. „Zosnovali sme plán, ako ujsť do Číny. Zdalo sa mi to ako sen. Museli sme prejsť cez rieku, ale rieka bola príliš široká. Uprostred rieky však bol malý ostrov, kde zvykli prebývať čínski rybári, takže naším cieľom bolo opustiť územie Severnej Kórey a dostať sa na ostrov. Odtiaľ sme mohli naskočiť na lode, ktoré sa vracali do Číny. Nebolo to ľahké, ale podarilo sa nám dostať do Číny. Po tých všetkých úskaliach sme u príbuzných bývali šesť mesiacov. Potom sme boli poslaní späť do Severnej Kórey. Chytili nás. S mamou sme žili v utajení, ale jedného dňa traja pohraniční strážnici prišli do nášho domu a po mandarínsky sa nás pýtali, kde je náš domov a ako sa voláme. Bol som v panike a nič som nedokázal povedať. Všetko, na čo som dokázal myslieť, bolo, že je to zlé a že je koniec. Keďže sme nemohli odpovedať v mandarínčine, povedali nám kórejsky: ’Oblečte sa.’ Kedysi platilo, že utečenca po návrate do Severnej Kórey popravili. „Ľudí, ktorí utiekli a chytili ich, na začiatku 90. rokov popravili. Keď však severokórejská ekonomika začala upadať, číslo utečencov sa dramaticky zvýšilo. Nemôžete ich všetkých popraviť, že? Takže váš trest závisí od toho, koľkokrát vás chytili. Dostávate sa do väzenia. Môžete tam byť od troch do šesť mesiacov alebo aj dlhšie. Záleží od vašej situácie. Môžete umrieť od hladu. V každom prípade umriete. Ísť do väzenia takmer s určitosťou znamenalo smrť. Od momentu, ako ma chytila pohraničná stráž, som mal na rukách putá a bol som s mamou zadržaný. V cele som mal strach. Musel som byť pod veľkým stresom, pretože mi začalo krvácať z nosa. Moja mama v tom videla nádej. Keď sú utečenci chytení a chystajú sa na vrátanie do Severnej Kórey, zvyknú si ubližovať. Napríklad prehltnú ihlu alebo mincu. Vtedy ich pošlú najprv do nemocnice. Ak vás pošlú do nemocnice, odídete z cely a vaša pravdepodobnosť úteku sa zvýši. Ja som však krvácal prirodzene. Krvácanie odrazu prestalo. Moja mama mi povedala: ‘Tvoje krvácanie by nemalo prestať!’ V rohu miestnosti bola kamera. Moja mama jej zablokovala výhľad a začala ma biť do nosa. Ja som sa bil tiež. Veľmi to bolelo. Moja krv bola po celej dlážke. Moja mama povedala: ‘Moje dieťa umiera. Musíte ho okamžite dostať do nemocnice.’ Keď však videli, koľko krvi je na zemi a ako som krvácal, poslali nás okamžite do Severnej Kórey namiesto do nemocnice. Keď ma videli, pravdepodobne si mysleli, že príliš krvácam a umriem. Ak hocijaký Severokórejčan umrie počas deportácie naspäť, mohlo by to mať diplomatické dôsledky, tak mi jednoducho povedali, že ak mám umrieť, nech umriem v Severnej Kórei.“
Kim Pil Ju a jeho mama si sadli do dvanásťmiestnej dodávky, kde zbadali povedomú tvár, z ktorej ostali šokovaní. Bol to jeho nevlastný otec. Jediný dôvod, prečo mamu a Kim Pil Jua chytili, bol, že nevlastný otec sa rozhodol vydať za nimi. „Zábavné, však?“ zasmial sa Kim Pil Ju. „Zámerne sa nechal chytiť, aby nás stiahol so sebou. Či umriem, alebo nie záviselo od môjho výsluchu v spojitosti s mojím zdravotným stavom. Moja mama mi povedala, aby som hral, že som v bezvedomí. Povedala mi: ‘Nemôžeš ísť do väzenia.’ Vedel som, o čom hovorí, preto som začal hrať. Dvaja ľudia ma museli z oboch strán držať. Tajní severokórejskí agenti sa pýtali, čo sa so mnou deje. Keď sa dozvedeli, že mám hemofíliu, nadávali a povedali, aby ma nechali položeného na zemi. Začali s „výsluchom“ ostatných utečencov. Najprv začali biť ľudí a nezáležalo na ich pohlaví a veku. Videl som to, aj keď som sa tváril, že som zamdlel. Kopali do ľudí a mlátili ich s rôznymi predmetmi, vyzliekli ich donaha. Aj moju mamu. Nazývali ju pobehlicou a udierali ju do tváre tak silno, že spadla na zem. Aj keď už bola na zemi, kopali do nej topánkami,“ zastavil na moment svoje rozprávanie Kim Pil Ju, ktorému sa zatriasol hlas od plaču. „Našťastie, ja som týmto nemusel prejsť. Všetci boli zbití okrem môjho nevlastného otca. Keď ho chceli zbiť, ostro sa ohradil, že jediné, čo urobil, bolo, že chcel svoju ženu a syna dostať späť. Môj nevlastný otec ma zobral domov,“ smial sa Kim Pil Ju nad absurdnosťou situácie. Jeho mama išla na tri mesiace do väzenia. Kim Pil Ju však okúsil slobodu a vedel, čo to je nebyť hladný. „V Severnej Kórei som nemohol mať bielu ryžu s volským okom, ale v Číne som jedol trikrát denne. Už som žil život, ktorý som si myslel, že je nemožný. V žiadnom prípade som nemohol v Severnej Kórei ostať.“
Kim Pil Ju sa rozhodol ujsť druhýkrát. „Najťažšie bolo dostať sa preč od môjho nevlastného otca. Už sme nemohli odísť spolu s mamou, ktorá sa rozhodla znova utiecť. Musela ma v krajine nechať ako rukojemníka. Povedala, že musí ísť do Číny, aby si vyzdvihla peniaze, ktoré tam zarobila. Takže som musel ujsť na vlastnú päsť. Moja hemofília sa zhoršila a moje pravé koleno nepekne napuchlo. Bolo obrovské. Nemohol som normálne chodiť. Môj nevlastný otec si musel myslieť, že s takýmto kolenom nemôžem odísť nikde, tak som mu jedného dňa povedal, že idem za kamarátmi hrať karty. Prikývol. Išiel som do domu prevádzača, o ktorom mi mama rozprávala. Chcel som prejsť rieku Duman. Keď som sa rozprával s prevádzačom, povedal mi, že v takom zdravotnom stave nemôžem prejsť rieku. Povedal mi, že zamrznutá rieka sa topí a ja by som mohol umrieť počas toho, ako by som prechádzal cez rieku. Povedal som mu, že ak umriem takto, radšej chcem umrieť na ceste za mojou mamou. Keď videl moje odhodlanie, ustúpil. Vydal som sa teda na cestu cez rieku. Predtým, ako som vstúpil na ľad, som skúšal, či je rieka skutočne zamrznutá. Mal som so sebou konár, s ktorým som si pomáhal, a prešiel som rieku tak rýchlo, ako som dokázal. V hlave som mal číslo, ktoré mi dala moja mama, a dostal som sa do čínskeho taxi s 10 yuanmi vo vrecku, ktoré mi moja mama dala. Keď som nastúpil do taxíka, povedal som šoférovi mandarínsky, kam chcem ísť. Muž sa zrazu na mňa otočil a opýtal sa ma kórejsky: ‘V skutočnosti meškám do práce, môžeme sa najprv zastaviť v mojej kancelárii?’ Bol som veľmi šťastný, že som stretol niekoho, kto rozpráva kórejsky. Odpovedal som, že s tým nemám problém, aby si najprv zašiel tam, kam potrebuje. Po chvíli som uvidel presne to isté centrum pre utečencov, kde som s mamou bol predtým. Ten muž, ktorý sedel za volantom, vedel, že som ušiel zo Severnej Kórey. Videl ma, ako prechádzam cez rieku. Bolo skoro ráno a on ma musel vidieť, ako si zháňam taxík. Nasadol do auta a vyrazil za mnou. Po tých všetkých útrapách som bol znova v Číne. Myslel som si, že uvidím svoju mamu, namiesto toho tu bol risk, že ma znova pošlú späť. Stráž prišla k autu a naznačila mi, aby som vyšiel z auta. Vtedy som si uvedomil, že ma niekto nahlásil. Mal som pocit, že sa mi zrútil celý svet. Plakal som. Vojak, ktorý sa so mnou rozprával, bol podľa jeho uniformy pravdepodobne vyššej hodnosti. Začal sa ma pýtať otázky, prečo som v Číne. Opýtal som sa ho, či by im prekážalo, keby ma pustili. Povedal mi, že ma nahlásili a že už informátorovi zaplatili a je to zaznamenané, takže ma len tak nemôžu pustiť. Povedal mi, že nemám inú možnosť, len sa vrátiť do Severnej Kórey. Nevedel som, čo mám robiť. Len som plakal. Stráži som preto povedal, že ak ma nemôžu nechať ísť, nech mi aspoň dovolia vrátiť sa späť dobrovoľne. Vtedy sa vám trest zníži. V tom prípade ste tri až štyri mesiace v pracovnom tábore a máte šancu prežiť. Toto som mu povedal.“
Po internej debate medzi vojakmi bol Kim Pil Ju zavezený na miesto jeho úteku. Zastavili tam, kde im ukázal, aby mu zastavili. Odtiaľ kráčal ku hranici so Severnou Kóreou. „Za mnou stáli čínski vojaci, predo mnou na mňa čakala severokórejská pohraničná stráž. Nemohli ma chytiť, pretože som bol stále na čínskom území. Mohli ma chytiť až po tom, čo by som prešiel rieku. Ako som kráčal, modlil som sa k Bohu a prosil ho, nech ma zachráni. Nebolo sa kam skryť. Nejakým zázrakom som prechádzal okolo diery, ktorá na brehu ostala po vykorenenom strome v dôsledku povodne. Skočil som do tej jamy. To bol môj tretí pokus o útek. Bol som v jame tak hlboko, že som v snehu bol po hruď. Ostal som tam a modlil sa. Počul som zvuk štartujúceho motora. Keď sa na to spätne pozerám, čínski vojaci ma nechali tak. Mali dohliadnuť na to, aby som sa vrátil, ale aj napriek tomu, že ma videli v tej jame, odišli preč. Severokórejskí vojaci nemohli urobiť nič, stále som bol v Číne. Zavolal som si taxík, ale už na inom mieste. Išiel som na hlavnú ulicu v meste a tam som si jeden odchytil. Vtedy som nič necítil. Vnímal som len to, že som nažive, dýcham a mám slobodu.“
V Číne bol Kim Pil Ju štyri roky. Čína vracia severokórejských utečencov späť, preto v nej nemohol ostať. „Kedykoľvek prehľadávali domy v blízkosti hraníc, skrýval som sa ako potkan. Utekal som. Dostal som sa k hraniciam Mongolska. Dozvedel som sa, že Mongolsko a Južná Kórea mali nepísanú dohodu, že skôr ako vrátiť severokórejského utečenca späť do Severnej Kórey, Mongolsko ho pošle do Južnej Kórey výmenou za prírodné zdroje, ako sú stromy. Keď sa ma niekto opýta, kedy som prežil najšťastnejší okamih v živote, bol to 8. február 2006. Keď som bol totiž v Číne, môj deň začínal takto: okamžite, ako som sa zobudil, som sa pozeral, či som stále v tej istej miestnosti, kde som zaspával, alebo či som vo väzení. To bola moja štvorročná rutina. Dodnes, keď počujem sirény z hasičského auta, sanitky alebo policajného auta, začnem mať zimomriavky a obleje ma studený pot. Takže akonáhle som v lietadle pri pristávaní na letisku Incheon počul oznam ‚Čoskoro pristávame, prosím, zapnite si bezpečnostné pásy‘, stále nemôžem dokonalo povedať, ako som sa cítil, ale mal som zmiešané pocity. Niečo vo mne horelo a oči som mal plné sĺz. Pozrel som sa okolo seba, či to vnímam iba ja, avšak v tom čase so mnou v lietadle sedelo ešte osem utečencov. Všetci sme plakali. Boli sme informovaní Národnou spravodajskou službou, aby sme ostali v lietadle aj po tom, čo nás letušky vyzvú, aby sme odišli. Ostali sme v lietadle sedieť len my ôsmi. Zrazu sa objavil juhokórejský agent, ktorý nám povedal niečo, čo ma veľmi dojalo a nikdy na to nezabudnem. Povedal: ‘Srdečne vás vítam v Južnej Kórei.’ Rozplakal som sa. Prečo boli títo ľudia ku mne milí? Narodil som sa v Severnej Kórei a ostával som verný svojej vlasti. Tá sa však ku mne správala ako k zločincovi. Čína ma odmietla, pretože som nebol jej občan. A potom tu bola krajina, ktorá by mala byť môj nepriateľ, a tá ma víta s otvorenou náručou. Nedokázal som prestať plakať. Keď som sa dostal do auta, bolo to iné, ako keď som bol v Číne a videl ich nápisy, ktoré som nevedel prečítať a bál som sa, že ma chytia. Tu som nápisy dokázal prečítať a dokázal som rozumieť, keď všetci rozprávali kórejsky. Bolo to skutočne nebo. Bol som veľmi šťastný. Mesiac sme dokazovali Národnej spravodajskej službe, že sme naozaj utečenci a nie špióni. Dostal som sa na tri mesiace do inštitútu, kde som sa učil o tom, ako Južná Kórea funguje.“ Južná Kórea utečencom ponúka zadarmo ubytovanie na päť rokov, potom si musia nájsť niečo vlastné a začleniť sa do pracujúcej juhokórejskej spoločnosti. Čo chce Kim Pil Ju v Južnej Kórei dosiahnuť? „Chcem pomôcť ostatným severokórejským utečencom začleniť sa do juhokórejskej spoločnosti. Dal som si záväzok pomôcť znížiť počet samovrážd v Južnej Kórei a pomôcť Juhokórejčanom priblížiť Severnú Kóreu a jej obyvateľov. Mnohí z nich si totiž stále predstavujú Severnú Kóreu ako tú z konca minulého a začiatku tohto storočia a pýtajú sa ma, či stále rozprávame kórejsky. Dúfam, že mojím príbehom sa ľudia naučia pochopiť ťažkosti, ktoré musia ľudia ako ja prežívať, a použiť to ako zdroj motivácie a hľadania šťastia v ich životoch,“ povedal na záver Kim Pil Ju, ktorý po štúdiu na univerzite v súčasnosti žije mimo verejných sociálnych sietí v ústraní normálnym životom Kórejčana, ktorý sníva, že sa jedného dňa Kórejský polostrov spojí do jedného v mieri.
Zdroj: youtube.com/Asian Boss
